Upozornenie: Akákoľvek podobnosť s nasledujúcou situáciou, či postavami v tomto príbehu je čisto náhodná.
Sedíme s Maťom pri kofole. Keďže na prvoplánované, prázdninové a piatkové popíjanie sme už asi príliš starí a spoločne (každý svojim mozgom ) premýšľame nad tým, že sme vyrástli z bezduchých rozhovorov o ničom . Obaja sme dospelí a rozprávame sa aj o tom čo bude, keď raz budeme mať vlastné rodiny, či naše deti budú navštevovať rovnakú základnú školu, akú sme navštevovali my. A tak pre čo najtriezvejší pohľad na túto problematiku, nepijeme pivo, ale kofolu. Občas sa zahľadíme jeden druhému do očí, usmejeme sa a obklopíme vírom ticha. Pretože ,keď sme spolu a je jedno za akých okolností, nemusíme vravieť absolútne nič a aj tak sa chápeme. To je tá pravá symbióza.To je to pravé kamarátstvo. Nič viac, ani menej. Zrazu môj myšlienkový pochod preruší Maťo otázkou.
,,Jani, povieš mi prosím, kedy sme stihli dospieť?“ Chystám sa mu odpovedať, ale zrazu sa zastavím, pretože ani ja sama neviem, kedy to mohlo byť. ,,Bolo to asi niekedy v období koncom základnej školy a začiatkom strednej," odpoviem po dlhšej chvíli. Neskôr v ten istý večer, niekedy pri pití toniku rozoberáme politiku, náboženstvo a medziľudské vzťahy, v ktorých som, že vraj odborníčka. Maťo je nadšený svojim novým objavom a hlavne tým ako rýchlo dolapil ľahkú korisť menom Lea a ja mu na jeho otázku prečo nikoho nemám opäť po niekoľkýkrát vravím, že nemám záujem o nejakého mestského mača, či jednoduchého chlapíka z dediny. Aby sme sa správne pochopili, proti mužom pochádzajúcim z dediny nemám vôbec nič. Len nemám chuť ani náladu trpieť žiarlivostné scény v centre mesta alebo v parku. Nechcem byť obmedzovaná. Chcem byť pochopená, pretože mám dosť komplikovanú povahu.
Ked slnko zachádza, usúdim, že nastal čas pobrať sa domov. Ešte pred tým sa však s Maťom stihnem pohádať, kedže chcem zaplatiť účet za dnešný večer a on mi to opäť nechce dovoliť. Odôvodňuje to tým, že nezarábam, a preto nič platiť nebudem. Keď sa ma Maťo opýta, čo mám cez víkend v pláne, uvedomím si, že kráčame smerom k môjmu vchodu, a tak mi pomaličky, ale isto dôjde, že Maťo za mňa opäť zaplatil . Po pár minútach mu konečne odpoviem: ,,Nezamýšľala som sa nad tým.“
Čoskoro sme pri mojom vchode. Maťo ma stihne objať, pobozkať na líce a keď stihnem absorbovať tieto pocity, vyparí sa v pouličnom svetle lámp.
