Po vypočutí katastrofických scenárov o dlhočizných radoch žiadateľov na všetkých možných aj nemožných ambasádach (a po ich náležitom šírení ďalej) som sa rozhodol, že to nenechám na náhodu, ale do Viedne (kde musíme prekvapivo žiadať o kanadské víza, resp. pracovné povolenia) dorazím čo najskôr. Žiadosti prijímajú denne od 8:30 a podľa toho som teda aj hľadal spoje z Českých Budějovíc. Na výlet som plus zlanáril kamaráta z Brna, pracovne si ho nazvime trebárs Šaňo, čo znamenalo zahrnutie tohto faktu do svojich plánov.
Po dôkladnej príprave (čili nic moc, spolu asi hodina) som zistil, čo budem potrebovať, kde je ambasáda, ako sa tam dostanem a vytlačil som si všetky dostupné dokumenty. Celé cestovanie sa malo začať v pondelok o 16:13 mojím odchodom z Budějc smer Brno. Asi o druhej som zistil, že som ešte vždy v práci miesto toho, aby som sa už pripravoval. A tak som vyrazil k zastávke MHD (u mňa obrovský nezvyk, vyjadrujúci vrchol zdesenia z nedostatku času). Doma som bol už o desať minút. A cestou som si uvedomil, že nemám fotky. Prichádza spásonosná myšlienka, veď doma mám foto papier, vytlačím si ich doma. V priebehu tlačby si len tak z nudy čítam inštrukcie k žiadosti a zisťujem ´, že by bolo príhodné tlačivá vyplniť písacím strojom alebo na počítači. Samozrejme s dodatkom, že by som mal použiť správne znaky, teda aj s mäkčeňmi, dĺžňami atď.
Miera stresu sa zvýšila, ale hneď o niečo opadla, keď som si uvedomil, že rozšírená verzia Acrobat Readeru (keďže formuláre boli samozrejme pdf-ká) má zvládnuť aj toto a tak som sa do toho hneď pustil. A hneď som aj skončil, lebo skončila tlač fotiek. Ich kvalitu môžem pokojne označiť slangovým slovom „shit“. Tak som do tlačiarne vložil druhý, posledný foto papier, upravil som fotky (což je samozrejme zakázané a nikdy to nerobte :-), zmenil som nastavenia a dal tlačiť znova. A pustil som sa do formulárov. Prvý zádrheľ sa objavil hneď pri priezvisku. Ako, preboha, tam dostať e s mäkčeňom tak, aby to nepísalo X? Nešlo to. Reku, idem ďalej, nejako sa to potom vymyslí. Dotlačilo druhú sadu fotografií. Asi došla farba alebo čo, pretože až toto bol skutočný shit. Stres prerástol v zdesenie, keď som zistil, že formuláre prijímajú formát telefónnych čísel, kam české číslo nie je možné zapasovať.
To už bolo 15:30. A tak som sa rozhodol, že tlačivá zostanú vyplnené ručne a odfotiť sa dám cestou. A už som spomínal, že som ešte nemal zaplatený poplatok 150 kanadských dolárov?
A tak sa rýchlo zbaliť a šup-šup sa fotiť. O 15:40 som bol už o štyri fotky ťažší a stovku ľahší a stihli sme s tetou pokecať aj o výhodnosti jednotného formátu fotiek v Európe a napr. Kanade a že Američania musia furt vymýšľať.
Onedlho som bol už pri bankomate a vyberal som peniaze na doláre. V rámci toho som si spomenul, že nemám kredit, tak reku si ho dobijem. Nie, vyčerpal som samozrejme limit na karte. OK, to sa bude riešiť neskôr. Tak rýchlo doláre. V zmenárni boli dve okienka, to voľné, ku ktorému som prikročil bolo samozrejme to nesprávne. Kanadské doláre majú iba pri druhom. Tak som si, nervózne prešľapujúc, vypočul, ako je predo mnou stojaca teta rada, že jej dcéra posiela eurá v celkovej dĺžke asi štyroch minút, čo viditeľne iritovalo mňa aj pani pokladníčku. Konečne som mohol aj ja vysloviť svoju žiadosť, 150 CAD. Hah, to by nebolo ono, keby to bolo také jednoduché. Majú iba stovky. Tak som sa rozlúčil s možnosťou nákupu 50 Euro na bežné výdavky vo Viedni a vzal som dvesto dolárov.
A teraz rýchlo do banky. Do tej správnej, jedine ČSOB. Pre zmenu bol pri pokladni pán, viditeľne často chodievajúci do tejto banky a viditeľne zvyknutý rozprávať s paní pokladníčkou o pohyboch peňazí na svojom účte. A tak som sa ďalšie tri minúty snažil učil, kedy a koľko previedol komu na účet. Konečne jej dávam lístok s číslom účtu a slôávne dve stovky CAD, oznamujúc jej, že chcem vložiť na ten účet iba 150. Aha! Ona mi nemá vydať. Tak mi to bude musieť dať v českých. To som sa zaradoval, že predsa budú aj eurá, keď vtom jej blysla hlavou skvelá myšlienka. Obehať celú banku, čo keby sa niekde nejaká tá päťdesiatka doláčov povaľovala. Našla ju. Minúty som už nepočítal. Miesto toho som si podupkával, klopkal a v duchu hľadal tie najhoršie nadávky. Musím sa priznať, budem si ich musieť zopakovať, našiel som iba tie bežné.
Vychádzajúc z banky som zistil, že je 16:02. A tak som z posledných zbytkov kreditu poslal SMS Šaňovi (viď vyššie), nech zoženie nejaké eurá a šup-šup na stanicu. Neprekvapilo ma už, že som tam dobehol o 16:13. Áno, presne čas odchodu vlaku. Tak rýchlo kupovať lístok a túto činnosť som započal vysoko inteligentnou otázkou: „Stíham vlak do Brna?“ Pani bola viac pri zmysloch, keďže mi odpovedala asi v tom zmysle, že keby nie, tak mi zoberie lístok späť. Tak o pár sekúnd som už šprintoval na 2. nástupiště. Bol som celkom dobrý, musím s pochváliť. Ale zbytočne. Keď som vybehol a začal sa rozhliadať, do ktorého vozňa naskočím, všimol som si zadné svetlá môjho vlaku asi 100 metrov odo mňa. Smerujúce do Brna. To bolo snáď po prvýkrát, čo nejaký vlak z Budějc šiel presne.
Po predchádzajúcich udalostiach ma už toto z miery nevyviedlo. Ako veľký pán som vykročil späť, stretávajúc a milo sa usmievajúc na ľudí, ktorých pred chvíľou zaujal môj závod na dve nástupištia, prišiel som k okienku a nemusel som ani nič hovoriť. Pani len načiahla ruku, ja som načiahol svoju, lístok šiel z rúčky do rúčky, potom peniaze. Keďže však panie v takejto situácii pociťujú súcit a iné pocity, tak mi s veľkou ochotou začala hľadať náhradný spoj. (Nutné podotknúť, že čo pamätám, iba dvakrát som sa odvážil poprosiť panie pri pokladniach o informácie o spojoch. A dvakrát som zažil hromy-blesky a metelesku-blesku na informácie) Našla ho. Prej odchod o ôsmej a v Brne som o dvanástej. Počet prestupov presne už neviem, prevyšoval však číslo štyri. To už som bol rozhodnutý, že idem cez Prahu a autobusom. Tak som sa poďakoval, rozlúčil a vkráčal som do trafiky dobiť si kredit. Chvalabohu, obsah peňaženky to umožňoval. Potom sa už iba zistili spoje z Phy do Brna (díky Lopík) a o 16:45 som sa už viezol. Nie, ani to nebola obyčajná cesta. Začala najprv onlajn zásahom záchranárov pod mojím oknom, keď sme stáli na križovatke a potom onlajn kojením o jedno sedadlo skrz uličku. Fpoho, veď som to nevidel po prvýkrát.
Asi 19:30 som bol v Prahe. Metro, metro a už som s Lopíkom (viď vyššie) na večeri. Což následne znamenalo, že som nestíhal bus Student Agency do Brna o 21:00. Krom toho, že ďalšie spoje sme nevedeli. A krom toho, že po ôsmej by som si už lístok aj tak nemohol kúpiť. OK. Tak ešte na internet, zistiť ďalšie spoje a potom veselo na Florenc.
Vyvoleným sa stal autobus SAD Trebišov, kde ma potešili študentskou zľavou. Nepotešil ma však dážď. Oblečený som bol totiž na všetko iné, len nie na daždivé počasie. 0:30 a sme v Brne a ja rýchlo štartujem k Šaňovi, nech tá moja bunda nasaje čo najmenej vody. Znova internet, zistiť spoje z Brna do Budějc a spať. Nie nadlho, veď z Brna je odchod o 3:15.
Šaňov odhad času, potrebného na dôjdenie k hotelu Grand, odkiaľ autobus Student Agency odchádzal, bol 20 minút. Vyštartovali sme samozrejme s dvojminútovým meškaním. A až vtedy si Šaňo uvedomil, že my vlastne nejdeme na autobusové nádraží, ale ku Grandu. A tak sme sa rozbehli. V daždi. Autobus nás našťastie počkal, veci za tie tri hodiny vyschli a tak sme boli skoro ráno vo Viedni.
Mali sme ešte dve hodiny času a tak si v pohode najprv zašli k ambasáde, plus sme si trošku prešli mesto. Ku Viedni samotnej len toľko, že už nepršalo, dokonca svietilo slnko, bolo krásne, takže stálo to za to.
Iná vec však boli víza, teda pracovné povolenie. Pán z ochranky je tam skvelý, milé bolo aj to, že pani, ktorá to má na starosti hovorí aj po slovensky.
Horšie však bolo, že okrem štósu papierov, ktorý som priniesol chceli ešte ďalšie dva. Výpis z registra trestov (to mi mohlo dôjsť) a vysielací dopis z univerzity. Vďaka tomu som spoznal výraz vysielací dopis doteraz som vedel iba o pozývacom.
No. Ďalej je to už krátke. Meškal autobus z Viedne aj vlak z Brna, vlak mal dokonca výluku. Ale aspoň cesta ním ubiehala rýchlejšie, lebo v Brne som stretol Mazdu.
Slávnou čerešničkou bolo, keď som sa viezol v trolejbuse a na jednej z križovatiek sa troleje rozhodli, že pôjdu iným smerom. Aspoň sme blokovali premávku :-).
