Ján Štěrba
ŽSSK sa ešte stále má čo učiť – aj o príplatkoch vo vlakoch?
Nedávno som znovu raz využil služby našich milovaných železníc. Ako ináč - nenadchli ma ...
Vedec, dúfajme aspoň trochu dobrý, učiteľ, ktorý aspoň niečo naučí, ktorý premýšľa o primnohých veciach ...http://mojaprezidentka.sk/ Zoznam autorových rubrík: bláboly, Keňada, stalo sa mi ..., trošku vedeckejšie, Súkromné, Nezaradené
Nedávno som znovu raz využil služby našich milovaných železníc. Ako ináč - nenadchli ma ...
Asi by som tomu ani neuveril, nezažiť to na vlastnej koži. V dnešnej dobe ... Začalo sa to všetko tak, že som sa strašne ponáhľal (zas a znova) a okrem iného som si potreboval vybrať aj peniaze z bankomatu ...
Ešte pár dní dozadu som sa na sneh vyslovene tešil. Ba dokonca, keď trošku posnežilo, tak to bolo vyslovene v pohode, pomyslel som si: Jéj, super, pohoda, je bielo, je krásne!. Vôbec som si nespomenul na udalosť, ktorá by mi takúto radosť mohla pokaziť. Až do včera. Sedel som v autobuse a ... začalo snežiť.
Začalo sa to tým, že znovu raz bolo treba ísť domov. Keď už domov, tak to rovno spojiť s chatou v Tatrách. A teda dva týždne. A to už je na dovolenku dlhá doba. Takže by bolo vhodné všetko dostatočne naplánovať, kedy, ako, čo ... No, naplánovať, ale nie úplne presne, veď zase je to dovolenka a teda času dosť. A v tom bol problém.
Odkedy bývam už relatívne ďaleko od autobusovej a vlakovej stanice, využívam viac aj MHD. Tak sa stalo, aj keď som smeroval na Colours. No, hneď od začiatku sa mi spôsob jazdy pána šoféra zdal trochu divný. Príliš prudké zrýchlenie aj brzdenie a pod.
Ono je to pekné. Ekonomika sa zlepšuje, naši študenti sú šikovní, máme krásnu prírodu, ktorú sa (aspoň trochu) snažíme reklamovať aj vo svete ... skrátka robíme si dobré meno. Je to ťažké, predsudky sa menia ťažko a pomaly, čo potvrdí každý, kto už počul fámy o totálnej necivilizovanosti Slovenska ani nie tak ďaleko, napríklad hen v Nemecku. A potom, po toľkých dobrých rečiach, skúsenostiach a pod. dokáže všetko zvrátiť alebo aspoň výrazne pokaziť skupinka slovenských robotníkov, pracujúcich napríklad v Čechách.
Svet sa mení. A s ním aj naše predsudky. Aj keď som si myslel, že ja ich až tak veľa nemám, minimálne jeden som objavil. A to vo chvíli, keď som ho hneď aj zavrhol.
Už sme sedeli vo vlaku, ja pri nejakom pánkovi, Lopík skrz uličku pri mladom chalanovi, ťukajúcom do laptopu. Ja som si sedel úplne pokojne, lístky a všetko potrebné mal predsa Lopík ... Akurát, že on si zrazu začal prehľadávať vrecká a peňaženku a potichučky mi hovorí, že nemá ... niečo. No a keďže sme sedeli v IC-čku, a tesne pred odchodom sme hovorili o tom, že nemáme zaplatený príplatok, tak som si myslel, že znovu hovorí o tom. A tak si pokojne sedím ďalej nechápavo sa dívajúc na stále nervóznejšieho Lopíka. Veď to zaplatíme prinajhoršom priamo u sprievodcu, nie? Ostravu – hlavní nádraží sme už opustili a prichádzame na Ostravu-Svinov. A vtedy sa ku mne nakloní a hovorí mi, aby sme vystúpili. Znovu nechápavý pohľad a vtedy mi to zopakoval úplne jasne: „Nemáme lístky!“
Málokedy počujem chválu na niečo, čo sa týka Slovenska (teda na Slovensku). A tak by som rád rozšíril toto málokedy aspoň o jeden ďalší prípad.
Nie, fakt, úplne vážne: Nechcem pracovať. Čo je to za život? Každé ráno skoro vstávať, rýchlo-rýchlo ranná sprcha, ňajaké tie raňajky do seba napchať, káva (poprípade čaj, ak som sa naozaj dobre vyspal) a šup ho do práce.
Išiel som raz Liptovským Mikulášom a cesta ma zaviedla aj k jednomu novinovému stánku. Reku, kúpim si noviny. Ako som si tak pýtal jeden z našich známych a (nazval by som to) bežných denníkov, kútikom oka som zahliadol ďalšie, vyložené pred okienkom. A jeden z nich bol Úsvit.
Pred pár mesiacmi zomrel človek, ktorého asi pokojne môžem nazvať dobrým kamarátom, aj keď som ho poznal iba relatívne krátku dobu. Príčina až príliš častá – rakovina.
Dnes som si povedal, ze skusim chytit nejaky ten MHD-bus, aby som sa do prace dostal skor. Kedze mam revizorov rad, tak som si povedal aj to, ze si kupim listok. A ked uz kupovat jeden, tak rovno aj viac, do zasoby, vsak?