Samozrejme ako spravny Budejcak som zapocal cestu v Budejciach. Skoro rano este do prace, posledne rozlucky a tak (prekvapivo som sa totiz stihol pobalit v priebehu dvoch hodin: od jednej do druhej rano som si vsetko nachystal a od siestej do siedmej rano pretriedil a nahadzal do kufra; koho by zaujimalo, preco sa balim v takychto divnych casoch, nech vie, ze preto, lebo okolo tej jednej som sa vratil z potuliek Ceskom, rozumej rozluckovych oslav ci co). Potom MHD domov, posledne upravy, balenia a tak a MHD na stanicu (v poslednom case naozaj privela pouzivam hromadnu dopravu, davam si tymto zavazok obmedzit to). Vlak a uz som v Prahe. A predstavte si, vlak ani nemeskal. Naozaj, na neuverenie.
V Prahe posledny normalny obed (normalny=doma, ved tam hen za morom bude isto vsetko nenormalne :-) a sup ho na letisko. Samozrejme s obavami, ktore pochopi kazdy, kto uz letel prvykrat ... Ci najdem, kde sa check-in-nut, kam batozinu,ktora brana ... Achjo, tenkrat poprve.
Prekvapivo, ani toto nebol problem. S mensou pomocou slecny/pani z informacii sme sa dopracovali na miesto urcenia. Ako spravny "sedlak" som sa najprv postavil do radu pre "Business" triedu, potom uvedomiac si to som sa presunul do toho spravneho. Tam to uz bolo jednoduche. No a potom polhodka casu. Nasleduje rozlucka s doprovodom (zdrufko Lopik) a smer lietadlo. Znovu prekvapivo bez problemov, dokonca som nepipal na rozdiel od nejakeho pana, ktory sa zacal rozculovat, ze si musi dat dole opasok a padaju mu gate. Holt, terorizmom zije cely svet, aj Praha.
V lietadle znovu ziaden problem. Linka Praha-Pariz v tomto case este asi nebyva plne obsadena, pretoze som mal cele trojsedadlo iba pre seba, coz som samozrejme poriadne vyuzil. Sediac pri okne som si naplno vychutnaval pohlad na krajinu dole ( a na letisku som sledoval nakladanie batoziny, vdaka comu som vedel, ze aspon do Pariza moj kufor dorazi naisto ... ak nespadneme)... a vybavoval som si spomienky na viedensky Prater. Ja viem, divna asociacia, ale pocity z letu (hlavne teda start a pristavanie plus nejake tie turbulencie) mi najviac pripominali horsku drahu :-).
Nooo a potom sa blizil Pariz. Samozrejme znovu prisli obavy z toho kam a ako sa podejem ja malicky na parizskom letisku ... Ale samozrejme znovu ziaden problem, nedalo sa zabludit, hned som nasiel ten spravny autobus, ktory ma zaviezol k tomu spravnemu terminalu, k tej spravnej brane ... a potom to prislo. Chlapik za pultom, ktory ma odbavoval, natukal cosi do pocitaca a uz mi chcel podat letenku ..., ked vtom ruku stiahol spat, zamracil sa a mne trosku zovrelo :). Za chvilu uz okolo mojej letenky obsmrdali vsetci zamestnanci letiska, ktori boli na okoli, veselo diskutovali po francuzsky, cili som voec netusil co sa deje. Ja som nasadil masku "unudeny, trosku nahnevany cestujuci, vedomy si toho, ze sa nieco niekde pokazilo" a cakal som. Chvalabohu to trvalo len pat minut a tak som uz za chvilu sedel na svojom mieste. Vsetko OK, akurat som bol uprostred, co si neskor pocas cesty niekolkokrat odniesla moja spolusediaca pri kazdom mojom pokuse ist na WC apod.
A tak som cakal, ze to uz bude bez problemov. Haha. Nebolo. Pat minu tpred predpokladanym odletom pilot oznamil, ze cakame na nejakeho cestujuceho kvoli jeho bezpecnostnej kontrole. V cas odletu prisiel najznamejsi cestujuci lietadla, prekvapivo to bol Arab. A pilot oznamil, ze mame problem s dverami batozinoveho priestoru. Po pol hodine oznamil, ze cakame na opravarov, po dalsej polhodine oznamil, ze polhodinu bude trvat oprava ... Aspon maju pekne odhadnutelne intervaly ...
Tak a potom sme odstartovali. Hodina a pol meskanie a ja som len dufal, ze spoj z Montrealu do Ottawy, mojej konecnej destinacie, nejako stihnem. A medzitym som si vychutnaval vsetko dostupne na linke Air France. Filmy, hudbu, pohlady z lietadla (to hlavne pri starte a pristavani), sledoval som polohu lietadla pocas letu, spoznaval francuzske jedla a bavil sa na babatku, ktore spolu so svojou rodinou okupovalo radu predomnou.Cili bavilo sa cele lietadlo, lebo to dieta sa najedlo, zaspalo, prebudilo sa, raz zaplakalo, dostalo jest, znovu zaspalo ... no take dieta budem chciet aj ja.
Tak, a prisli sme, teda prileteli, do Montrealu. Dalsi spoj (mal to byt autobus, Ottawske letisko je jaksik asi menej v prevadzke) odchadzal za asi 40 minut. Reku, mozno to este stihnem. Ale to som neratal s tym, ze kym sa vobec dostanem z toho lietadla, predjde dalsich desat minut, potom pasove odbavovacky, asi stvrthodinka a nasledovalo to najhorsie. Imigracny urad. Kedze som tu chcel aj pracovat, tak som potreboval samozrejme este aj pracovne povolenie. No atak som sa postavil do dalsej rady. Vyzeralo to slubne, asi desat ludi predomnou. Po prvej polhodine v tom rade sme sa pohli, konecne odbavili mexicky vyzerajucu rodinu. Dovod jednoduchy: aj ked tam bolo desat uradnikov, pracovali priemerne dvaja a pol z nich, zbytok sa premaval po celom priestore, rozpraval sa medzi sebou, smial sa, telefonoval ... isto to vsetko bolo mimoriadne dolezite pre co najrychlejsie odbavenie. Po dalsej hodine som sa dostal na rad uz konecne aj ja. Cakal som rovnake procedury ake som videl u ostatnych (vsetko Mexicania, Arabi, cernosi ... nie som rasista, len pre vysvetlenie). A teda telefonovanie do buducej prace, na miesto, kde budem byvat a pod. A tak som znovu s malym srdieckom pristupil k panovi imigracnemu uradnikovi a cakal co bude.
Ako prve zaznelo: "Oh, Slovakia", potom dve otazky o tom, kde budem pracovat a ci v Montreali alebo idem dalej. Medzitym par kliknuti do klavesnice, postavil sa, priniesol obrovsky paier, ten obstrihal, poskladal, nalepil mi ho do pasu a zrazu hovori: "Thank you, sir" a podava mi pas aj vsetky papiere. To vsetko za dve-tri minuty!!! A tak som pri odchode bol skor nahnevany ako spokojny, ved som cakal hoinu a pol kvoli tomuto ...
Dalsie na praci bolo vyzdvihnutie batoziny. A sucasne zistenie, ci mi ju nestratili. Kupodivu nie, aj ked som ten svoj kufor musel hladat medzi mnozstvom inych kufrov na odstavenisku (asi batoziny mojich sutrpitelov z imigracneho :). Nasledovalo colne odbavenie. Ako spravny slusny clovek som priznal vsetko, aj trochu alkoholu, predstavujuceho dary. Cakal som, ze aspon budu chciet vidiet, co to vobec nesiem. A pri pohlade na dalsie mexicke rodiny, ktorym prehladali este asi aj svy na nohaviciach som bol prekvapeny, ked doslo iba na prezretie pasu a uz som mohol ist dalej. Nenamyslam si, zeby Slovensko malo v Kanade az tak dobre meno, asi to bolo stastie. Asi :-))).
No a prislo to najhorsie. Hladanie autobusu do Ottawy. Najprv som isiel tam, kde mal byt. Cakal som. Pytal, sa zistoval, telefonoval z nejakeho divneho cierneho telefonu pre pasazierov. A dostal som info, ze to a to nastupiste o par minut. Tak tam cakam, prichadzaju dalsi cestujuci a ja som uz nateseny, ze vsetko bude OK. Natesenie pominulo vo chvili, ked mi sofer oznamil, ze to je autobus British Airways anemoze ma ako cestujuceho Air France zobrat. V duchu som ho poslal na mnoho roznych miest a vybral som sa na informacie.
Nasledujuce dve hodiyn sme sa aj s tou milou pani, ktorej ani meno neviem a tak jej dakujem len takto anonymne, snazili zistit nejaky spoj, nakontaktovat sa na Air France ... Az ma to prestalo bavit, s pomocou milej pani sme zistili spoje do Ottawy a strasne komplikovane (skrz Cesko) som oznamil svojmu budycemu sefovi na tri mesiace, ze nemusi cakat a ze pridem do Ottawy az rano o osmej (povodne som mal prist pred polnocou).
Dalej to uz bolo relativne v pohode. Najvacsim problemom bolo nezaspat, vyckat na autobus. V Ottawe ma uz cakali ... a co bolo dalej bude mozno v dalsom blogu.
