Po príchode do Montrealu som sa hneď pustil do prehliadky. Prišiel som na jeden deň, tak nech niečo stíham, že. A už prvé dojmy boli dobré. Ottawa (teda okrem centra s výškovými a vládnymi budovami) je prepchaná domami, postavenými z dreva. Je to lacný a ľahko dostupný materiál. Tuná však je množstvo, no dobre, tak len veľa, domov a budov z kameňa. Ktoré mám jednoducho radšej, sú viac „naše“.
Montreal som navštívil v nedeľu. Což okrem iného znamenalo aj to, že mesto bolo prázdnejšie, hlavne ráno bolo super prechádzať sa tu. Old Montreal bol vskutku pekný. Množstvo zachovaných historických budov, pekne udržiavaných, upravené ulice, uličky (a v neposlednom rade konečne slnečno a teplo!!!!! :). Ale už tam som zostal trochu zarazený.Na uliciach totiž bolo možno stretnúť tri jednoznačne rozonateľné skupiny ľudí. Prvou boli kmladé rodinky s deťmi. Druhou boli, ako inak, turisti. A treťou ... žobráci a bezdomovci. Už v predchádzajúcom blogu (Prečo mladý človek žobre?) somsa podivoval nad žobrákmi. Konkrátne nad tým, že som v Ottawe relatívne často stretal žobrákov, mladých ľudí (v Ottawe, hlavnom meste, kde je pracovných príležitostí spústa).
Tuná ich však boli doslova tony. Anie nie mladých, hlavne tých starších. A to všade, úplne všade. Jeden z nich bol napríklad úplne super. Otváral všetkým dvere na kostole a keď mu ďakovali, tak namiesto odpovede natŕčal ruku. A čo ma na tom udivovalo? Obdobná vec; to, že v Kanade, jednej z najrozvinutejších zemí sveta, v Montreale, jednom z najbohatších miest tejto krajiny, je toľko ľudí, ktorí takto dopadli.Áno, chápem, tu to funguje na trochu iných princípoch a rodina sa často o „svojich“ nestará. Ale naďalej nemôžem pochopiť, prečo si oni nenájdu prácu a napostarajú sa o seba.
No nič, bezdomovci neboli až tak dôležití, ideme ďalej. Z Old Montrealu som zamieril do Downtownu. Výškové budovy, to je moje, hlavne keď sú pekné. Mimochodom, v diskusii k Intonyho článku som sa zmienil o tom, že je škoda, že do moderných budov nezakomponujú aj trochu zo starého štýlu, že by to bolo krajšie. A tu je nejaký ten príklad, ako som to myslel.
Montreal je význačný a asi aj slávny svojim podzemným mestom. Čítal som o ňom ... ale tu fakt platí: kto nevidel, neuverí a hlavne si nevie predstaviť. Už jeho prvá časť, ktorú som videl, v komplexe Desjardins ma uchvátila. Krásne kryté priestory, zeleň, fontána, lavičky, obchody a obchodíky, kaviarne, reštaurácie ... A to všetko v niekoľkých úrovniach. Z jedného komplexu sa priamo pod zemou dostanete do ďalšieho. A ďalšieho ... Skutočne môžete „všetko“ bez toho, aby ste sa ukázali vonku. A to je v prípade, ak je vonku -20°C poprípade +30°C celkom príjemné, keďže celýtento podzemno-nadzemný komplex je uzatvorený a klimatizovaný. Samozrejme, dá sa tu teraz kritizovať konzumný spôsob života, lenivosť, neuveriteľná spotreba energií a pod., ale aj tak je to úchvatné :).
Nemenej úchvatné je to však aj vonku. Architekti si dali skutočne záležať: Dokonca aj na detailoch. Napríklad pri katedrále, ktorej dominuje obrovská kupola sa nachádza mrakodrap, ktorý má na rohoch ... kupole. Skúste hádať, aký odtieň má celý mrakodrap Scotiabank (jej logo má červenú farbu). Áno, červený. Teda skôr trochu ružový.
Z Downtownu som zamieril na Monto Royal, kopec nad mestom, odkiaľ je skvelý výhľad. Cestu som si volil cez McGillovu univerzitu a neviem, či som dobre urobil. Teraz chcem totiž študovať tu! :) Aj Uni v Ottawe, Toronte či Petersborough sú pekné, podobne ako inde vo svete, táto je však skvelá nielen výzorom, ale aj polohou. Angloamerickým univerzitám sa nedá uprieť, že ich budovy v historickom štýle (teda tým Uni, ktoré sú postavené v tomto štýle) sú jednoducho pekné. McGill University ich má spústu, doplnenách aj o novšie, celkovo je to obrovský komplex. Ktorý začína hneď pri mrakodrapoch (a podzemnom meste) a končí pod Mont Royal. Čo viac by študent mohol chcieť? Blízko k nákupným a zábavným centrám, blízko k prírode a pritom v pokojnom prostredí.
Park Mont Royal bol, ako ináč, super (pokiaľ si to nemýlim s iným parkom, tak ho projektoval ten istý človek, čo aj Central Park v NY). Cesty a cestičky pre peších i cyklistov, monžstvo trás na výber, pekná príroda a dokonca aj jazero a na vrchole výhľad na mesto a okolie. V tej chvíli som bol už naozaj nadšený, ale hlavne ... unavený. A tak som potom už len zamieril dole, cestou stretol skutočného RCMP – policajta na koni, započúval sa do bubnovania nejakých Hare-Krišnistov, obišiel ešte kúsok mesta, pozrel sa do nejakého toho kostola a ... kafe! V Café dépôt majú skutočne dobré latte, takže samozrejme trikrát!
Nakoniec som si vyskúšal aj metro. Späť do Ottawy som mal totiž odvoz v podobe kolegyne Thand-Dung [Teng-Dzun] a jej manžela. A tá ma potešila tým, že sa stretnemem na stanici metra Namur. Čo som privítal so zdesením, nerád sám skúšam neznáme dopravné systémy. Napríklad to, ako si človek u pána v búdke kúpi lístok a hľadá zariadenie, do ktorého by ho strčil, aby ho označil ... ale nikde nič a pán v búdke klopká na sklo (a v duchu asi aj na čelo) a ukazuje niekam dole ... Až po hodnej chvíli som pochopil, že ten lístok od neho mám jednoducho vhodiť do nádoby a on ma následne pustil. Sic stále neviem, na čo je to dobré, prečo rovno za zaplatenie nepúšťajú, ale je potreba ešte rozdávať malé papieriky a tie potom chcieť vhadzovať niekam, ale to je jedno ...
Počas čakania na Thanh-Dungovcov som sa zašiel ešte posilniť do fast-foodu, kde sa mi zopakoval už niekoľkokrát odskúšaný trapas. Keď som totiž unavený, odchádza mi schopnosť hovoriť, a hlavne hovoriť v cudzej reči. A tak som nakoniec už len ukazoval na to, čo chcem ... keď už človek zabudne ja na to, že sa to volá tomato ...
No a na záver, sú tam milí ľudia. Ono je to tak aj inde v Kanade samozrejme (obvykle). Každopádne konrátne v Montreale boli milí, ochotní, príjemní. Veď dokonce ešte aj dvere vám otvárajú (žobráci :). Ó a ešte jedna vec. Prekvapujúcim spôsobom je v blízkosti Chinatownu veľa Číňanov. Čo som si uvedomil, keď som si tak pojedal svoj sendvič a zrazu som si všimol, že je to najväčšou atrakciou pre asi 30 čínskych spoluobčanov, sediacich na okolitých lavičkách. Až som si nie istý, či je v Kanade slušné jesť na verejnosti ... (veď napr. opaľovanie sa a celkovo odhaľovanie sa našim štýlom vraj moc slušné nie je). A v Montreale, tak ako aj inde, nechýbali po celom meste, ale predovšetkým v parkoch, vevričky, čajky, holuby a kadejaké iné zverstvo (což je supeeer :).
Tuná ešte jedna pekná vec - semafory, kde chodcom ukazuje koľko času im ešto zostáva na prechod cez cestu.
