Ako áno, ako nie, nakoniec som sa spolu s kolegami dokopal k celkom zaujímavej cene za týždeň v Chorvátsku. O cestovke České kormidlo síce nikto z nášho okolia ešte nepočul, ale veď to nič nemusí znamenať ....
A tak sme sa na to dali. Severná Dalmácia - Primošten. Na internete sme si našli fotky, informácie, vyzeralo to skvele. Začali sme sa pripravovať, baliť, veď last-minute znamenal aj to, že sme odchádzali v priebehu pár dní.
Odchod mal byť z Prahy. Teda presnejšie, zvážali z celého Česka ľudí do Brna a odtiaľ to potom vypravovali na ďalšiu cestu. Najviac nám však vyhovovalo začať v Prahe, aj keď z "Budějk" by sme mali tiež zabezpečenú dopravu. Hm, a tu sa to začalo.
Bolo síce daždivé počasie, ale kto by si pripustil, že pršať bude práve vtedy, keď on bude čakať na autobuske? No, prinajmenšom my a spolu s nami ešte pár desiatok ďalších dovolenky chtivých ľudí. A tak sme tam stáli na nejakej pre mňa no-name autobusovej stanici, o ktorej som mal akurát toľko informácií, aby som sa odtiaľ vedel dostať niekam inam a začalo pršať. Skôr liať. Ako z krhly. Strašne.
Neďaleko od nás stál párik, ktorý bol na to pripravený úplne super: mali slnečník. Ako však už asi každému došlo, v rukách mojich, ani mojich kolegov nič také nehrozilo. Akurát jeden dáždniček, pod ktorý sme sa vrhli traja spolu s našimi troma veľkými, troma malými batohmi a ešte igelitkou so zásobami na cestu. Asi po minúte, keď vietor zmenil smer už x-tý krát, nám došlo, že seba nezachránime, a asi ani šaty. Tak sme ratovali aspoň doklady a mobily. Pršalo asi dvadsať minút ...
Ale prečo to píšem, keď to s cestovkou nemá nič spoločné a ja chcem písať práve o nej? Len preto, lebo tesne pred dažďom sme sa boli spýtať pri jedinom už tam stojacom autobuse, či nie je NÁHODOU ten náš. Nebol. Aj počas dažďa sme si to ešte raz overili, lebo po prvýkrát to nebolo veľmi rozhodné. Nie, nie je to náš, naše mená tam neboli. Pre zaujímavosť, nikto, kto sa bol spýtať, nedostal kladnú odpoveď. Ale dážď skončil, z autobusu vystúpil šofér so svojím pomocníkom (synom, faganovi bolo asi šestnásť) a začal čítať mená. Áno, uhádli ste, zrazu sme tam už patrili, podobne ako plno ľudí vôkol nás. Poviete si, zbytočne sa hádať ... Ani sme sa nehádali. Ale všetku vodu, ktorú som len mohol vyžmýkať priamo do toho autobusu, som tam aj vyžmýkal. HA! Bolo jej dosť :-D.
Utešovali sme sa, že už nič horšie nemôže byť. Samozrejme, že môže a že aj bolo. Prišli sme do Brna. Niekam. Ďalšie no-name miesto. Veľké (no, až také veľké zase nie) parkovisko, všade autobusy, všade budúci dovolenkári, všade autá. Samozrejme, tu sa nakladalo "zboží" niekoľkých cestovných agentúr, takže tu pobehovali delegáti a iní organizátori, každý v tričku farby svojej cestovky. A samozrejme, práve delegáti našej cestovky ani nevedeli, kde im čo stojí. Myslím autobusy, ľudia ... ;-). Nevedeli, ktorý autobus ide kam, kto v ňom má byť, nič ... Po asi hodine zistili, že si musíme vystúpiť a máme čakať na autobus. Nevedia, kedy príde. Po asi ďalšej hodine (mimochodom, už som spomínal, že sme zmokli v Prahe, cestou sme neuschli a v Brne bolo tiež celkom pekné mrholivo-ufúkané počasie?), kedy neodišiel ešte žiaden autobus našej agentúry sme sa dali na okružnú trasu, reku, spýtame sa čo kam ide. Ale toto už fakt neuveríte, náš autobus nás tam čakal a to tiež neuveríte, už tam čakal asi dve hodiny. Ale neboli sme poslední, ešte sa čakalo na niekoho. Neuveríte znovu, ale dotyční ľudia tam na tom parkovisku už tiež čakali, čo sa zistilo hneď po tom, ako si to sami zistili.
Mali sme plný stav, mohli sme vyraziť. Vôbec nevadilo, že sme mali sľúbené už dosť bežné vybavenie autobusov (WC, klimatizáciu, TV, ... ) a sedeli sme v prastarej Karose. Hlavne, že sa išlo, späť vraj pôjdeme v lepšom (Tí, ktorí sa už teraz usmievajú a tušia, aká kvalita nás priniesla domov, majú pravdu. Ale o tom neskôr). Aspoň, že sa dali sklopiť sedadlá. Práve moje síce nie, sedel som pri dverách, ale som mladý a zvyknutý, takže nejako som to už vydržal.
Nová kapitola dejín turizmu sa pre mňa otvorila, keď sme dorazili. Primošten. Zúrivo pekné miesto. Vyzeralo to super. Aj keď delegát žiaden v autobuse nebol a šoféri akurát vedeli, že máme ísť do nejakého Niku. Na námestíčku sme teda našli NIK (vysvitlo, že je to turistická informačná kancelária). Na našu preveľkú radosť nám oznámili, že my (áno, práve nás zájazd a nikto iný) máme ísť do druhého NIK-u. Neva, bol neďaleko. Horšie bolo, že tam zas nevedeli, čo s nami. Síce dostali z cestovky info o počte ľudí, ale ináč nič. Ale keďže slečna bola milá (mohla byť krajšia, no ale neboli sme na SK), zodvihla telefón a položila ho až vtedy, keď sme boli všetci ubytovaní. Horšie obišli šoféri, keď sme ich opúšťali, ešte vždy nemali kde prespať a vrátiť sa mali až na druhý deň ...
Potom nasledoval týždeň pohody. Primošten sa mi zapáčil až tak, že budúci rok si to asi zopakujem. Samozrejme s inou cestovkou ...
Keďže však všetko raz končí, skončila aj pohoda. Vysťahovať sa do desiatej, autobus príde o pol piatej. Poďakoval som teda Bohu, že ešte nemám deti a že ich nemám na dovolenke, zbalil som si svojich pár švestiek a pekne po študentsky som spolu s kolegami strávil deň na pláži (týmto pozdravujem Lopíka, Šaňa, Riša, Lucku ... - pozn. autora =o))))))).
Už od štvrtej sme potom čakali na autobus. Neustále sme tipovali, ktorý z tých mnohých je ten náš. Keď zazreli približujúcu sa Karosu, zovrelo nám. Zovretie síce povedalo, keď z neho vystúpila delegátka (áno, na cestu späť sme už mali aj delegátku, obrovský úspech) a uistila nás, že sa snažila zo všetkých síl, ale nič iné nezohnala, ale zlý pocit zostal. Pretrval aj potom, čo sme zistili, že táto Karosa nemá už ani sklápateľné sedadlá. Ale bol v nej teplomer, vďaka čomu sme celú cestu až po Rakúsko vedeli, že je strašne teplo.
No, a tým sa zdalo, že skončili zlé skúsenosti s Českým kormidlom. Ba naopak, delegátka nás uistila, že ani nemusíme písať sťažnosti, že to hneď v pondelok vybaví a nám už len budú chodiť listy a šeky s navrátenou časťou ceny zájazdu. Vyzeralo to super, ani sa nemusíme snažiť vymýšľať nejaké slušné nadávky. A neuveríte, nič také dosiaľ (asi po dvoch mesiacoch) neprišlo.
Ale na jej obranu musím povedať, že sa snažila a keďže sme mali blbé spoje do Prahy, tak nám aspoň zaistila Student Agency. A vďaka nej som si tak mohol pozrieť film Jedna ruka netleská. Odporúčam :-).
