Pôvodne som chcel z Budějc cestovať už v piatok večer. To by som bola doma v sobotu okolo obeda. No, ale to už by bol aj tak zabitý deň, potom nedeľa, v Budějoviciach by sa našiel aj príjemnejší program, tak počkáme do soboty ... No a v sobotu, to by som mohol cestovať ráno, tzn. o piatej ráno do Prahy. Ale komu sa chce vstávať? A ten príjemnejší program ...
Tak rozhodnuté! Idem v sobotu večer! Alebo nie? Tak jo, až v nedeľu, aj to nie ráno (opätovne vstávanie a príjemnejší program ma presvedčili), ale až večer.
A tak konečne v nedeľu večer vyrážam na bus do Prahy. Ako vždy, keď si to vopred nezistím, aj teraz som na zastávku MHD prišiel nevhod. Práve nič nešlo a s ďalším spojom to budem stíhať LTT. Ešte som to najprv chcel skúsiť s prestupom na „Výstavišti". A tak nasadám do akurát idúcej 7ky a konverzujem s príjemnejším programom ... až sme skoro zabudli vystúpiť:). Aj tak to nepomohlo, okrem linky, na ktorú sme už aj tak čakali nešlo samozrejme nič iné, takže znovu nasledovalo čakanie. A samozrejme to nešlo ani načas. Ešte sa k tomu pripojila rekonštrukcia križovatky, jedna červená a už mi začalo skutočne zvierať.
No, pán šofér to zvládol (nebol to šofér „Parkinsoňák", to bude asi vďaka tomu :) a na Nídraží sme dorazili včas. Vycupitáme teda nahor po dvojici eskalátorov, prídeme k nástupisku a ... autobus nikde. Aj by znovu začalo zvierať všetky dostupné zvierače, ale ľudia tu ešte boli, takže mi to neušlo. Po pár minútach čakania zrazu príde nejaký ujo a pýta sa všetkých navôkol, či toto je bus do Prahy (teda presnejšie by malo byť, či to bude autobus do Prahy). Zaznieva mu zborové Áno, Ano, Jo, Jasné a pod. Na to nás on upozorní, že aj vo vstupnej hale už zmizol tento spoj z tabule a už ani na nástupisku nie je vypísaný nebliká Praha, Roztyly ...A dokonca ten spoj nie je napísaný ani na výpise spojov, takom tom papieri nalepenom na tabuľke na každom nástupisku.
Týmto spustil hromadnú debatu o tom, že na internete je to snáď správne; že to písalo predtým aj vo vstupnej hale; že by to tam tiež len tak nepísali; že možno ten papier je starý; niečo po japonsky; ako to, že je nové autobusové nádraží a majú v tom taký bordel; Angličania si rozprávali vtipy; a kedy sa narodí Paroubkovi syn, keď už ho má syn.
My s príjemnejším programom sme mali jemnú zábavu a vo mne vzrástla túžba, aby bus neprišiel, že pôjdem ráno :). Ale on zrazu prišiel. Diaľkáč z Krumlova. K tomu je potrebný preklad. Diaľkáč z Krumlova (podobne ako diaľkáč do Krumlova) (obvykle) = plno Japoncov a vy pravdepodobne stojíte.
A tak som zhodnotil počet prázdnych miest v uličke autobusu, počet ľudí predo mnou, iné faktory, možnosť ísť ráno ... a vybrali sme sa kúpiť nanukovú tortu do supermarketu v prízemí.
Cestu späť na byt sme sa rozhodli absolvovať peši. Jemne kropiť začalo približne päť krokov od budovy Mercury centra, kde sa nachádza autobusová stanica, po asi dvoch minútach už pršalo veľmi. Ale skutočný dážď prišiel až o ďalšie asi dve minúty. No nič, cez noci veci aj vyschli.
Tentoraz som to však aspoň trochu naplánoval. Pozrel som si MHD. A tak, vstávajúc o 3:30 a z bytu vyrážajúc o 4:02, som sa čoskoro dostal na vlakovú stanicu. Tam som zistil, že hotovosti v CZK nemám veľa, v SKK takmer vôbec a platiť sa dá vzhľadom na rannú hodinu iba v hotovosti. A tak som si kúpil lístok iba do Prahy. Bolo predsa ráno, výluky nemali byť, trať ČB-Praha by mala byť trochu vynovená a v Phe by sme mali byť podľa cestovného poriadku mali byť baj vočko pol hodinu pred odchodom ECčka do Košíc. Takže znovu raz som zadôveroval (čisto teoretickej, v praxi sa temer nevyskytujúcej) dochvíľnosti českých dráh. I nemal som to robiť.
Samozrejme meškanie. A tak som mal zrazu na nákup lístka iba 10 minút. Rýchlym tempom teda vyrážam k pokladniam ... kde z medzinárodných boli otvorené iba dve. Jednu blokovala početná skupina turistov odniekiaľ z Ázie, ktorí nevyzerali na to, že by pokladňu rýchlo opustili. Pri druhej stál starší pána za ním pár ľudí. Tak som sa po prvý krát pokúsil o predbiehanie. Môj skormútený výraz ich asi presvedčil a tak ma pustili až za toho pána. Ktorý však ani po 4 minútach zo seba ešte nevysúkal, kam to vlastne ide a čo chce a ... čo ené Zemplín a čo ené Košičan ... Potešilo ma, že moje zaúpenie pri jeho ďalšej otázke zaznelo spoločne so zaúpením ľudí za mnou. Veď jasné, zainvestovali do mňa dobrú vôľu a nechceli o túto investíciu prísť.
Prišli o ňu.
Keďže čas nepustí, rozbehol som sa k bankomatu, nech si aspoň hotovosť vyberiem. Tam som už asi nemal dostatočne skormútený výraz; kolega, čo bol na rade mi pokojným tónom oznámil, že aj jemu ide vlak.
A tak som sa rozbehol k vlaku. (Mimochodom super pocit, je zaujímavé zažívať paniku:) Povedal som si totiž, že teraz už skutočne idem, nebudem sa vracať a ... nejako už bude, snáď peniaze vystačia.
A tak som sa ocitol vo vlaku do KE. Akurát bez lístka. U sprievodcu som si ho kúpil, ale iba po Horní Lideč (na to som peniaze mal). Nemôže mi totiž predať lístok aj na slovenskú stranu. A kúpiť si ho niekde cestou - to nejde, pretože nikde nebudeme stáť dosť dlho. A v hlave sa mi začali preháňať myšlienky o tom, čo budem robiť tam??? Veď Horní Lideč - to je snáď niekde Pánu Bohu za kravínom!
No, ale kravín, nekravín, ISTO sa tam bude dať platiť kartou. A tak sa v krátkom čase rozbehla pátracia akcia „Nájdi najlepší spoj z HL kamkoľvek." Možnosti boli Košice (a hneď domov, ale keďže spojov do Kapušian veľa nieto, tak možno u niekoho prespať), Brno (ale to som nevedel, či je Šaňo už späť a hlavne, či sa tam dá z HL nejako rozumne dostať), Bratislava (návšteva brata a až potom smer KE), alebo posledná možnosť Humenné (a návšteva rodiny a až potom Michalovce a Kapušany).
Možno sa teraz niekto zamýšľa nad tým, prečo som sa nespýtal sprievodcu. Logická a správna otázka. Bolo to tak, že keď mi po niekoľkej otázke na to, KEDY mi ide niečo z Horní Lideče odpovedal vetami typu „Jede vám to pak třeba do Púchova." Alebo „Můžete i do Žiliny.", tak som si povedal, že sú lepšie, istejšie a rýchlejšie formy zistenia si.
A tak začali prichádzať SMSky, telefonáty o časoch, spojoch, možnostiach ... Dokonca sa začalo zdať, že možno stihnem aj posledný autobus (mimochodom posledný z dvoch priamych) z Košíc do Veľkých Kapušian (ale budem veriť slovenskej sestre českých železníc?).
Tak sme dorazili do Horní Lideče. Malebná dedinka s malo, pekne vynovenou železničnou stanicou (keby miesto do výzoru tratí a železníc investovali do vydania presnejších cestovných poriadkov alebo rýchlejších vlakov ...). Vystúpim si, zapnem inštinkt, potrebný púre rýchlenie nájdenie nie práve najviac označenej pokladne, ktorý ešte fungoval a našiel som ju. Ešteže som sa tam najprv spýtal, či sa dá platiť kartou.
Odpoveď pani pokladníčky ma rozosmiala. Aj keď ona asi nechápala :). Platiť kartou môžem vraj napríklad vo Vsetíne. Predchodzia zastávka ECčka, odkiaľ by som sa už afkt neviem ako dostal neviem kam.
A bankomat? Zahlaholila niečo o nejakých Klobókách. Oprskal som jej teda sklo a ešte rehotajúc sa (ta si asi pomyslela ...) som si kúpil lístok do Púchova. A neskutočne som dúfal, že tam sa snáď bude dať platiť kartou. Alebo tam aspoň bude bankomat.
Dalo sa. A tak som sa ocitol v rýchliku do Košíc. Cesta v pohode, meškanie asi 20 minút, ktoré však v KE bolo už len desať. Ale aj to stačilo na to, aby som posledný autobus domov predsa len nestíhal a tak ... Humenné. Vlak mal ísť po siedmej a tak po pohodlnom nákupe vody a bagety smerujem na autobusku, reku, čo keď pôjde nejaký autobus. A veru, odchod 18:25. A keď šťastie, tak šťastie. Nejako to nešlo a nešlo a nešlo. A dve minúty pred odchodom ďalšieho, 18:55, prišiel náhradný spoj. No nič, konečne o pol deviatej som sa ocitol v Humennom.
Záver bol už úplne bez problémov (teda ak nepočítam nie veľkú radosť mamy z tejto cesty), trasy Humenné-Michalovce a Michalovce-Veľké Kapušany prebehli už pokojne. Už sa ale teším na ďalšiu cestu ;-).
