A tak nie je nič prekvapujúce na tom, že som si nedávno kúpil nemenované české noviny a v nich boli informácie o tomto útoku. Informovali tu okrem iného aj o jedinej českej obeti. Ani na tomto nie je nič prekvapujúce. To, čo ma prekvapilo a kvôli čomu o tom vôbec píšem je však niečo iné. Autor článku si nedal povestnú servítku pred ústa a bez problémov publikoval presnú výpoveď svedka, ktorý hovorí o tom, ako sa zúčastnil identifikácie mŕtvych a opisuje to, ako vyzerala presne táto jedna obeť. Nebudem to tu prepisovať ... Uvedomil si dotyčný novinár, že tieto noviny budú možno čítať aj príbuzní a blízki tohoto mŕtveho? A že až takýto vierohodný popis im môže byť nepríjemný?
Nie je to zaiste jediný prípad, kedy si môžeme prečítať/vypočuť/vidieť veci, ktoré nás pobúria, ktoré sa nám nepáčia ... a v tejto súvislosti:
V súčasnosti žijem už rok v Česku. Pochádzam však zo Slovenska, z kraja, kde máme ne-/výhodu, že si môžeme pozrieť okrem slovenských aj maďarské programy. Reality show k nim dorazili oveľa skôr ako k nám. A tak som mal možnosť sledovať vývoj takýchto programov v do tej doby "nepoškvrnenom" prostredí. Tá úplne prvá séria bola ešte pozerateľná a zaujímavá. Postupne však obe komerčné televízie, ktoré vysielali tieto show skĺzli k typickému komercionalizmu. Postupne sa tam začali objavovať tie najdivnejšie indivíduá a celé to bolo už iba o vulgarizmoch, sexe a o živote "exotov", vystupujúcich v programe. Zábery orálneho sexu v hlavnom vysielacom čase asi neprekvapili už nikoho.
Slovensko (s výnimkou Mojsejovcov a pár drobných kvázi realitných show) a Česko však v tomto zostávali nedotknuté. Hm, ale už aj u nás sa prelomili ľady. Asi pred mesiacom, keď som sa chystal ku krátkodobému návratu na Slovensko, obe najväčšie české televízie spustili nábor do týchto programov. Pomyslel som si: "Už aj Česi :-(". Ešte väčšie prekvapenie ma však čakalo doma, keď som si večer sadol pred telku a prvé, čo som videl bola upútavka na Big Brother-a.
Tieto dva príklady demonštrujú nie práve najmilejšie zmeny v mediálnej oblasti. Médiá nám však majú poskytovať iba informácie, ktoré od nich chceme. Veď aj ony sa riadia zákonmi trhu. Ak nie je po niečom dopyt, tak sa to nevyrába. Ak nechcem bulvár, tak bulvár nebude. A preto ma prekvapuje, že bulvár existuje, že si TV Markíza vôbec dovolila vysielať niečo také, ako Mojsejovci, a že to nestačilo. Kto sú tí, ktorí chcú vidieť niečo takéto? Kto si kupuje bulvár, aby si prečítal, čo, kedy a ako robil nejaký herec? Medzi mojimi známymi (a môžem sa pochváliť tým, že ich nie je málo :) poznám iba asi piatich ľudí, ktorí sú ochotní kúpiť si bulvárny denník. Mojsejovcami nebol nadšený nikto. A isto si nikto z nich neprial, aby sa mohol deň čo deň pozerať na pár ľudí, uzavretých v ohradenom dome pod dozorom kamier. Bulvárne denníky však predsa len existujú a reality show sú prezentované skoro ako to najlepšie, čo nás len môže postretnúť.
Spojené štáty americké nie sú práve ideálom v mnohých aspektoch života. Funguje tam však zaujímavý spôsob dorozumievania sa medzi bežným človekom a médiami. Ak sa ľuďom niečo nepáči zoberú do ruky pero a papier, teda vlastne dnes už klávesnicu, a napíšu o tom. Jednak dotyčnej televízii, či novinám, jednak inštitúcii, ktorá má na starosti sledovať a regulovať média.
Často som už čítal a videl príspevky podobné tomuto môjmu. Koľkí ľudia však miesto písania a hovorenia o tom oznámili konkrétnej televízii, že nechcú to a to vidieť na obrazovkách. Koľkí sme o tom napísali na nejaký úrad, nejaké ministerstvo, niekam? Priznám sa, ani ja nie. Ale asi to už spravím, najlepšie by bolo hneď teraz ...
