Čo nasleduje, pozná skoro každý. Celý deň behať, lietať, robiť, pracovať, diskutovať, riešiť a šalieť zároveň (a je úplne jedno, aké je to zamestnanie). Do večera v práci, šup-šup domov, večera a rýchlo spať, aby bol človek ráno skoro vstať, rýchlo-rýchlo sprcha ... Plus si k tomu doplním (pretože tak ako ja to nerobí každý) nadčasy, ktoré nezaujímajú nikoho, hlavne nie ľudí určujúcich úväzky a platy a stresy, ktoré zaujímajú akurát tak toho, komu sa akurát vyplačkávam na ramene. Alebo s kým sa akurát vyplačkávam pri pive :-)? Alebo nejak inak.
Skrátka des. A čo z toho. Čo po nás zostane. Po bežnom smrteľníkovi nezostane nič. Troška humusu resp. popola, dúfajme šťastná rodina, ktorá si na pohrebe poplače, niekedy ani to nie a biedny príspevok k hrubému národnému produktu. V mojom obore občas ešte pár stránok v nejakom časopise a niekoľko mega údajov. A v mojom obore dúfajme aspoň malý príspevok k poznaniu.
HA! Ale keď ten príspevok není, nadčasy a stresy sú, tak prichádza to, čo práve s obrovskou intenzitou zažívam. Pocit, ktorý sa dá jednoducho vyjadriť: CHCEM PREČ!
A obvykle vždy po takomto mentálnom výstreku príde normalizácia a človek si povie, hm, dobre by bolo ... A všetko zostáva po starom. Ráno, sprcha, raňajky, káva, práca, šialenstvo, večer, večera, spánok. Hm, a kedy-tedy nejaké to vypnutie. Rôzneho druhu.
Takéto cykly mám priebežne prerušované predstavami. Samozrejme aj erotickými. Ale okrem toho aj predstavy obvykle dvoch typov. Prvý typ: som nezamestnaný, ležím si doma pred telkou, občas si zájdem podebatovať s pani z ÚP a keď dostanem kŕče do očných svalov, tak sa zdvihnem a idem niečo robiť. Napr. presadím kvety.
Typ druhý: som nezamestnaný, behám si po svete, cestujem ako sa dá a robím čo sa kde naskytne.
A potom príde ráno.
