Po štyroch dňoch hudby, kúpania sa a horúčav (Colours of Ostrava) sme boli konečne pripravení opustiť Ostravu. Konečne nie preto, že by sa nám tam nepáčilo, ale predsa len bivakovanie v stanoch v spoločnosti mravcov, ploštíc a iných hávedí, spotení a dlho nesprchovaní (což sa podpísalo aj pod čuchovými prejavmi, ktoré z nás sálali navôkol), to už prinúti človeka tešiť sa domov.Mali sme kúpené zľavnené spiatočné lístky z Prahy, pričom naša prvá cesta bola EC/IC-čkom, tak sme mali aj príplatok. Priznám sa, aj keď cestujem vlakom, netuším, či v tomto prípade potrebujem zaplatiť príplatok aj na spiatočnej ceste, ak idem znovu EC/IC. A ani ma to nijako netankuje. No a tak sme sa teda s lístkami, s predtým zaplatenými a asi už neplatnými príplatkami a s prázdnymi peňaženkami ocitli na hlavním nádraží. Vlak mal, ako inak, meškanie a tak sme si pokojne a iba pomaličky (však sme aj boli poriadne oťapení) dávali dokopy, čo a ako potrebujeme. Ešte nám napadlo, že možno budeme potrebovať tie príplatky a tak sa Lopík tesne pred príchodom vlaku vybral do bankomatu po nejaké tie dve stovky. A potom sme už nastúpili, dokonca sedeli a začalo sa hľadanie a ... a ja som si vždy myslel, že to je o tých príplatkoch ... ...Nu a teda ocitli sme sa na nástupisku vo Svinove, vlak sa pomaly pripravoval na odchod a ja som sa pozrel do svojho vrecka ... a áno, lístky boli tam. Tak sme sa hneď obrátili a šup ho do vlaku ...Teda bolo by šup do vlaku, keby sa práve v tej chvíli nerozbehol. Špina jedna. No čo by ste robili v takej chvíli? Mňa chytil záchvat smiechu, u Lopíka som si nie istý, vyzeral na infarkt, porážku, nasratý a tak. A hodil programom festivalu, ktorý akurát držal v ruke o zem (prejav zlosti, aj keď najradšej v takýchto prípadoch používa rezne). Hneď sa do riešenia situácie za pojila tzv. „náhodná pani“. Práve vyprevadila svoju dcéru a so záujmom, ako inak, pozorovala naše predstavenie. A hneď sa začali sypať otázky „Kam jste to jeli?“ „Co se stalo?“ a následne rady „No když teď půjdete tam a tam, tak to můžete stihnout přes to a to“ „Jo, vy máte už lístky. Tak to ne, ale to vám jistě za chvíli pojede znovu.“ Apod. Chvalabohu sa po chvíli už aj Lopík začal kotiť smiechom. Hm a doteraz neviem (-e) ako sa tie lístky dostali ku mne. Tak sme sa teda počas cesty z Ostravy-hlavního nádraží smer Praha dostali až do Ostravy-Svinova. A začalo sa vymýšľať, čo ďalej. Tak reku isto chodia aj autobusy, pôjdu aj iné vlaky a tak, takže vybrať ďalšie peniaze a ideme to skúsiť. Tu hneď a komplexne musím posúdiť stanicu vo Svinove, majú to tam nesmierne pekne urobené, odporúčam si to tam pozrieť (hlavne nášmu šéfstvu vo vláde, v mestách a VÚC, nech vedia, ako to majú robiť).Prvý sme tam začali hľadať bankomat. Bolo tam síce označenie, že ho tam majú, ale bol tak trošku za rohom a chvíľu trvalo, kým sme ho našli. Medzitým som si stihol uvedomiť, že by bolo načim navštíviť WC, i začal som sa obzerať aj za tým. Samozrejme poplatok tri koruny a my sme okrem bankoviek vyšších nominálnych hodnôt nemali nič. Potom prišiel nápad dať si Kofolu (čo bolo super, veď sme boli vyprahnutí jak ťavy na Sahare a voda jaksik zostala vo vlaku počas rýchleho vystupovania). Super to bolo aj vďaka tomu, že tam bolo WC a samozrejme zadarmo, takže to hneď vyriešilo ďalší problém. Takto uspokojení sme sa vybrali hľadať najbližší vlak do Prahy. Až o 22:03, za viac ako dve hodiny. Tak skúsime autobusy . K tomu samozrejme človek potrebuje lístky na MHD. Preto sme nabrali smer informácie. Tam sedela celkom milá slečna, ktorá keď sa dozvedela prečo si vlastne chceme kúpiť MHD lístky, tak sa nám pozrela na autobusy do Prahy a ... žiadna výhra. Rozhodli sme sa, že teda počkáme vlak, MHD lístky sme si nekúpili a nabrali sme smer čakáreň. Už cestou však prišla myšlienka na večeru a teda nejakú reštauráciu. Tak sme teda znovu nabehli do informácií, poprosili sme slečnu, nech nám odporučí nejakú reštauráciu nablízku. Výsledkom bola Reštaurácia Hugo, dve zastávky od nádraží (kto by ju chcel vyskúšať, je to zastávka MHD Svinov-náměstí). A hneď sme uspokojili aj jej túžbu predať nám lístky a to hneď v počte štyri.Samozrejme, tam sme hneď aj poblúdili. Ešteže sa v prípade potreby nájdu panie vešajúce prádlo a tak sme teda tú, ktorá sa tam práve vyskytovala hneď poprosili o pomoc. O chvíľu sme už zasadli a objednávali. Večera to bola výborná, robia tam aj frappé, tiež bolo dobré a tak sme sa konečne mohli spokojní vybrať späť na nádraží, na vlak. Ktorý mal ako inak znovu meškanie. Mali sme však skvelého šialeného rušňovodiča, ktorému sa podarilo prísť do Prahy presne načas (aj keď som mal celú cestu pred očami obrazy vykoľajených vlakov).No a to bol už pomaly aj koniec cesty. Mimoriadne zábavnej cesty. A to nemyslím ironicky :).
Ty nemáš lístok?!?!
Už sme sedeli vo vlaku, ja pri nejakom pánkovi, Lopík skrz uličku pri mladom chalanovi, ťukajúcom do laptopu. Ja som si sedel úplne pokojne, lístky a všetko potrebné mal predsa Lopík ... Akurát, že on si zrazu začal prehľadávať vrecká a peňaženku a potichučky mi hovorí, že nemá ... niečo. No a keďže sme sedeli v IC-čku, a tesne pred odchodom sme hovorili o tom, že nemáme zaplatený príplatok, tak som si myslel, že znovu hovorí o tom. A tak si pokojne sedím ďalej nechápavo sa dívajúc na stále nervóznejšieho Lopíka. Veď to zaplatíme prinajhoršom priamo u sprievodcu, nie? Ostravu – hlavní nádraží sme už opustili a prichádzame na Ostravu-Svinov. A vtedy sa ku mne nakloní a hovorí mi, aby sme vystúpili. Znovu nechápavý pohľad a vtedy mi to zopakoval úplne jasne: „Nemáme lístky!“
