Kde bolo tam bolo, je jeden hotel. Volá sa Algonquin Hotel Appartments a jeho meno v pohode uvádzam preto, lebo toto ak aj bude reklama, tak skôr zlá. A upozorniť svojich súpútnikov predsa je dobré. No a teda v tomto hoteli dostanete izbu, od nej kľúč a to je všetko. Izba je zariadená, čiže je tam nábytok, je tam riad i príbor (samozrejme v tak minimálnom možnom množstve, že v minimálnejšom to už ani nejde; mám napr. len dve lyžice) a dokonca na úvod dostanete aj rolku toaletného papiera :-). K izbe, ktorá má svoje číslo, samozrejme patrí aj poštová schránka. No a tam začali minulý aj tento rok problémy. Ani predtým, ani teraz mi pri vubytovávaní sa nedali žiaden kľúčik naviac, iba od izby. A teda som si samo sebou odvodil, že ak príde pošta, tak sa to „nejako“ zariadi, že …
Keď som prichádzal tento rok, po skúsenostiach z vlaňajška tentokrát hneď niekoľko osôb upozorňovalo vedenie hotela, že eee, dajte si na poštu pozor. Ak nie je kľúč, tak hneď, keď bude pošta mu volajte!!! (a ako som sa neskôr dozvedel, upozorňovala ich nieže sekretárka) A tak som sa ja, Janko, v pohode spoliehal na to, že až mi niečo príde, tak po príchode domov uvidím blikajúce svetielko na telefóne, znamenajúce správu napr. o pošte. A že som aj niečo čakal, veď šek je dosť dôležitá a aj dosť príjemná vec.
No a Janko čakal a čakal a po mesiaci sa to už prestalo zdať a začalo sa zisťovať kde je problém. I spustilo sa pátranie a to hneď pri koreni. Či čom. A teda na finančnom oddelení. Slečny boli samo-sebou dostatočne prekvapené, že sa ich pýtame na ten šek, veď ho vyexpedovali deň po mojom príchode.
O pošte som predpokladal, že tam nie je problém a tak sa musel zádrheľ hľadať v koncovej časti … a teda ak bol koreň, tak v listoch. V kanclu (čiže vo front-desk-u) sa práve nachádzala stredne zhovorčivá dáma (je tam ešte možno vidieť mlčanlivého pána, totál mlčanlivého pána, ukecaného pána a divného pána). Na moju otázku, či nemám poštu sa zatvárila prekvapene (štýlom: Čo si debil???) a kontrovala mi oznámením, že nech sa pozriem. Môj nasledujúci oznam o tom, že šak nemám ako vyvolal druhý stupeň prekvapeného výrazu (Ten debil nevie, jak sa odomyká schránka) a odpoveď nech jej dám kľúče. Pri pohľade na jediný kľúč (čiže od izby a nie nejakej schránky či čoho) som nahodil ja prekvapený výraz (Ha! A teraz buď múdra!). Nasledovalo niekoľko desiatok ospravedlňujúcich viet, tri kľúčiky naviac, naživo predstavenie používania každého z nich, zdvorilé podanie pošty a kľúčov a … to už aj stačilo.
Dobre, mal som šek! A teraz do banky.
Zaintersovaní si ešte isto dobre pamätajú, že už minulý rok som mal problém so šekom nad 2000 dolárov. Dôvod prostý: kanadská vláda sa rozhodla, že šeky kanadskej vlády možno preplatiť osobe, ktorá nemá v banke účet, len do výšky 1500 dolárov.
Šek, ktorý som mal, niesol aké číslo? Áno, presne, 2000!!!
Dám hneď aj tu dôvod. Kanadská vláda totiž nejako prišla aj na to, že ak niekoho zamestnáva, tak mu nemôže ona sama platiť ubytovanie, ale musí mu peniaze na ubytovanie dať a dotyčný si to musí zaplatiť sám. Aj v prípade, že priamo v pracovnej zmluve je uvedené, že nejaká čiastka je na ubytovanie.
A tak sa Janko, s úsmevom na perách, lebo vedel, čo príde, vydal do banky. Samozrejme som už cestou rozhlasoval všetkým kolegom, čo sa ide diať a tak mali všetci dobrú zábavu … tiež už poznajú svoju vládu a vedia, že takéto nariadenia sa nerušia.
I veľké bolo moje prekvapenie, keď som sa v banke dozvedel, že mi šek na 2000 dolárov nemôžu preplatiť. Čiže žiadne. Práve tam však bola nejaká aktívna pani a tá zmobilizovala snáď všetkých zamestnancov, čo tam boli a hľadali a hľadali, či sa niečo nedá nejako niečo. Nedalo. Ale dostal som hŕbu papierov o tom, prečo nie.
Cestou späť do práce som kolegov samozrejme oboznamoval s dobrou novinou a vláda sa stávala ešte obľúbenejšou, než bola. Ale ináč sranda.
Minulý rok sa to vyriešilo tak, že som šiel so šéfom do jeho banky a tam sa tvárili, že o tom nariadení nevedia. Tak som sa hneď stavil u šéfa, zas šme še pobavili a išli sme do jeho banky. A zrazu ups! Nie, nie, nejde to. Šéfa to temer položilo, na mňa šli ako obvykle záchvaty, ale smiechu. Keď sme boli vonku, šéfova prvá otázka: A prežiješ? Máš peniaze? Čo budeme robiť??? Až po uistení, že zas hladovať nebudem, aj keby to nešlo hneď, sa upokojil a vydali sme sa … na finančné oddelenie.
Milé slečny tam majú.
Tam nám bolo vysvetlené, že pôvodcom celého je kto iný ako kanadská vláda (záchvat sa začínal zhoršovať), pretože oni tie šeky sami nerobia, to posielajú niekam niekam (no tomu som nerozumel, keď si chcú hovoriť rýchlo, ich problém vypínam, žejo :), ale je to niečo vládne. Potom nasledovalo asi polhodinové rozčuľovanie sa, že sa to stalo zas, že vláda vydá šek, ktorý sama nechce preplatiť a pod … A bolo vidno tú kanadskú družnosť, kto šiel po chodbe, hneď sa pridal do debaty a zisťoval čo sa stalo .. a potom ďalší … Malo to svoje výhody, ku koncu som nemusel hovoriť, info si podávali sami ďalej.
Výsledkom bolo, že nás vybavili spústou papierov. Tie svedčili, že skutočne pracujem pre vládu; skutočne mi vláda chce tie peniaze vyplatiť; skutočne je ten šek môj; skutočne mi vláda chce vyplatiť tie peniaze skrz ten šek; skutočne si môžem vyzdvihnúť tie peniaze; hm, ďalšie skutočne si už nepamätám, bolo ich niekoľko. Každopádne som sa uchechtával aj naďalej, lebo mi bolo jasné, že žiaden takýto papier nezmení to vládne nariadenie.
A aj to tak bolo. Znovu sme išli do banky môjho šéfa. Vyjednávať začal on a to dosť tvrdo. Najprv im dal šek. Oni povedali nie. Podal prvý papier. Oni povedali nie. Podal ďalší papier. Oni povedali nie. No a tak to šlo ďalej. Nakoniec im došla ako prvým trpezlivosť, tak sa konečne spýtali šéfa, či nemá u nich účet. A nakoniec to skončilo skoro tak ako predtým. Len miesto toho, aby zabudli, že existuje také nariadenie, tentokrát si nevšimli meno a mysleli si, že ten šek je pre šéfa a nie pre mňa …
No a teraz čakám čo bude ďalej. Pochopia tam niekde, že majú poslať dva šeky na menšie čiastky? Alebo bude sranda pokračovať :-)?
