Odišiel som teda do Prešporku, kde som chcel uskutočniť svoj sen. Už som mal všetky potrebné informácie. Na druhý deň som po tretíkrát požiadal jednotlivé organizácie a rôzne úrady o povolenie odcestovať tam, kde je večné ticho. Nevzdal som sa hoci som nepatril medzi najmladších. V ten deň, XX. I. MCMXXXVII som dovŕšil 14 607. deň svojho života. Pre tých, ktorí nemajú radi veľké čísla, to je takmer 480 mesiacov, čo je trošku menej ako 40 rokov.
Zasa som obehal všetky potrebné úrady po celom Československu. Neúspešne. Úradníci ma odmietli. Mal som však veľmi dobré styky s rôznymi ľuďmi v celej Európe, preto som to skúsil v iných štátoch. V krajinách Európy som však tiež nepochodil. Paradoxom je, že ochotu som našiel blízko svojho rodného kraja. Bolo to u našich priateľov, s ktorými máme veľa spoločného. V Rusku. Cez Sergeja a cez ďalších mojich známych, som sa dostal do vyšších vládnych kruhov. Členovia vlády boli nadšení mojím návrhom a preto po krátkom vysvetlení a po objasnení našej cesty na Antarktídu, mi s veľkou ochotou a s porozumením vyhoveli. Až na jednu jedinú vec. Zhodli sa na tom, že ak naša cesta nebude pre Rusko prínosom, nikto sa nedozvie o tejto ceste. Mohol som odísť už o dva roky. Muselo to byť však z Talianska. Hovorilo sa, že to bolo pre nezhody s Musolinim. Bola to však pravda? Neviem.
Zmenil sa aj plán našej cesty. Nemohli sme totiž riskovať cestu cez Suezský prieplav, keďže všetko nasvedčovalo vznikajúcej vojne. Preto som sa rozhodol pre kratšiu cestu. Obísť Európu a na Kanárskych ostrovoch si doplniť zásoby, potom sa preplaviť cez Atlantik do Ameriky odtiaľ do Ohnivej zeme a tak dosiahnuť Antarktídu na Larsenovom pobrežnom ľade.
XVIII.III.MCMXXXVII sme odišli všetci do Talianska. Sled udalostí z predchádzajúcich dní len urýchlil náš odchod. Všetci sme boli v očakávaní, že odplávame za pár dní. Vyhrotená situácia v Nemecku a vlastne aj celej Európe zmenila však znova moje plány.
Nesmiem pripustiť, aby teraz, po toľkých mnou absolvovaných rokovaniach, po tom všetkom, čo som si už preskákal, bol koniec. V týchto chvíľach mi bola a vlastne stále je veľkou oporou Gertrúda. Už viackrát som ju dokonca pristihol pri tom, ako sa ma pýta, či sa nechcem ženiť. Nechápem prečo mi kladie túto otázku. Nemám čas na ženy. Cieľ. Môj cieľ. jednoducho Antarktída. Nie sobáš. Som presvedčený o tom, že založenie rodiny v tomto momente, by znamenalo koniec mojím akýmkoľvek plánom.
Teraz je čas na to, aby som svoje sny predsa uskutočnil. Hoci sa to môže zdať sebecké, nezaujímajú ma plány nikoho iného. Som si vedomý, že k realizácii môjho vysnívaného budem potrebovať aj iných ľudí. Cieľ bude Antarktída.
Pokračovanie: http://sterbak.blog.sme.sk/c/381837/zem-na-antarktide-iv.html.
12) XX. I. MCMXXXVII : 20.1.1937
13) XVIII.III.MCMXXXVII : 18.3.1937
