Keď som uvažoval, ako dnes začneme, napadlo ma, že aj dnes to skúsim s vtipom, ktorý som počul. Stvoríme aj pomocou neho tento blog.
Raz išla popod vedenie po námestí istá žena Janka. Stretla kňaza, ktorý už dva roky bol v inom meste: "Ako sa darí Janka, nesobášil som vás pred troma rokmi? " "Áno pán farár, bol ste to vy. A áno, mám sa dobre." "A čo nejaké deti, už máte?" "Ešte nie duchovný otče." Kňaz nato odpovedá, že ide do Vatikánu, tak tam zapáli za pani Janku sviecu. Prešlo niekoľko rokov a kňaz sa stretne so ženou znova. "Dobrý deň pani Janka," osloví ženu kňaz, "ako sa máte?" "Ďakujem pekne duchovný otče." "A čo, detičky už máte?" "Áno pán farár, mám dvoje dvojčiatka a ešte tri ďalšie deti. Dokopy sedem." Kňaz sa zadíva žene priamo do očí a povie: "To je úžasné. A povedzte, ako sa má váš pán manžel?" "Viete duchovný otče," odpovedá žena, "včera išiel do Vatikánu, sfúknuť sviečku!"
Isto poznáte rôzne názory ľudí, že táto doba je frustrujúca, zlá, plná nedostatku lásky. Keďže v tejto dobe nie je núdza o informácie, na každom kroku nás stretajú správy, ktoré nás majú skôr niečím ohúriť, ako nás skôr poučiť. Preto nie je vôbec problém sa dostať k informáciám, kto kde komu ublížil. Taktiež sa môžeme stretnúť s tým, že na mnohých miestach sú prírodné katastrofy. Napríklad aj tá čerstvá. Voda pod Tatrami ničila.Po nočnej búrke je Poprad pod vodou. A voda neušetrila ani kostol v obci Gánovce. V mestskej časti Popradu Stráže voda skomplikovala život mnohým ľuďom. Na Strednom Slovensku sú zasa po nočných dažďoch zosuvy pôdy. Voda v Klieštinej zaplavila za pár minút mnoho budov. Zobrala cestu. Napriek tomu však sú ľudia, ktorí sa dokážu nad situáciou pousmiať a vravia, že hlavné je to, že sme stále tu my.
Situácia je však taká, že mnohé televízie vsádzajú práve na senzácie. A tak sa teda pýtam: " Prečo majú ľudia tak radi informácie o ľudských nešťastiach? Žeby ľudia boli radi škodoradostní? Či?"
Často krát sa stretávam dokonca aj s tým, že najväčšími škodoradostníkmi sú práve kresťania. Potom sa ani nečudujem neveriacim ľuďom, keď povedia, že oni ani nechcú byť kresťanmi, keď vidia ako sa tí, čo poznajú Pána Ježiša správajú, ako ho svojimi skutkami pribíjajú na kríž. Je mi ľúto, že nevieme svedčiť svojím životom o tom, v čo veríme. Som však presvedčený, že mnohí z nás sa snažia praktizovať to, v čo uverili.
Nedávno, keď som nad tým uvažoval, stretal som sa s niekoľkými názormi. Jeden hovoril o tom, že to, že je človek kresťanom mu nezabráni hrešiť, ale pokazí mu to tú radosť, tešiť sa z hriechu. No a potom som aj kdesi počul akýsi príbeh. Ale pokúsim sa vám ho prerozprávať...
Istý neveriaci pán bol spolu so svojím veriacim sluhom na love zajacov. Pán sa spýtal svojho sluhu: "Prečo vy veriaci, máte tak často problémy? Ja mám pocit, že mňa všetky pokušenia obchádzajú." Nato mu sluha odpovedal: "Viete pane, mi celý deň poľujeme na zajace. Tie ktoré trafíte a sú mŕtve, nechá váš pes ležať na zemi. Ale tie, ktoré sú postrelené a môžu behať, snažia sa utiecť. Váš pes sa ale za nimi rozbehne, aby ich chytil. Vy ste pre diabla ako ten mŕtvy zajac, ale ja som po spovedi síce ranený svojimi slabosťami, ale očistený mocou Božieho milosrdenstva."
Kresťania, je jedno aké majú vierovyznanie, by mali byť hlavne ľuďmi nádeje. Prečo? Pretože Pán Ježiš prišiel na tento svet, aby nám priniesol spásu. O pár dní budeme oslavovať aj sviatok Zoslania Svätého Ducha. Dajme mu možnosť, aby nás viedol. On chce prísť aj k tebe. Ku každému z nás. Nebojme sa otvoriť sa Ježišovi a prijať ho. Bohu totiž nie je nič nemožné.
Mnoho ľudí sa skrze Neho vyliečilo z rakoviny. Niekoľkých poznám aj osobne. Iní zasa majú niekoľko detí a hovorili im, že nebudú mať žiadne. Sú aj takí, ktorí žijú napriek tomu, že lekári im dávali mizernú šancu na život.
