Skúsim už prestať. S tým svojím zlozvykom. Veď je to najjednoduchšia vec na svete. Oveľa náročnejšie je s tým opäť nezačať.
Veľa ľudí mi hovorí, že kedysi bol život náročnejší na fyzickú prácu, ale žilo sa ľahšie. Iste. Je to relatívne.
V minulosti však akosi mali ľudia na seba viac času. Viac sa spolu rozprávali, chodili sa hrať von, či len tak sa túlali po prírode. Dnes človeku uľahčujú prácu rôzne stroje, no napriek tomu si ľudská bytosť nedokáže nájsť čas pre toho druhého.
Niekedy, keď sa nejaký obyvateľ nejakej dedinky, či mestečka, rozhodol ísť niekam na návštevu, dostal od svojich spolubývajúcich množstvo pozdravných odkazov pre ľudí, ktorí žili v okolí miesta, ktoré sa chystal turista navštíviť. V dobe globalizácie však takéto pozdravy už nie sú v móde. Na to, aby sme niekomu niečo oznámili, už nepoužívame svojich známych, ale rôzne výdobytky techniky.
Na konci minulého tisícročia už mala väčšina domácnosti telefón. Avšak len veľmi málo ľudí vlastnilo prenosný telefón. Mobil vlastnilo veľmi málo ľudí. A ak sa vtedy niečo riešilo, väčšinou sa musel nájsť niekto, kto to všetko obehal. Ak ste niekoho hľadali, nebolo možné vyťukať číslo a zavolať na telefón, pretože daná osoba bola kdesi v pohybe. Mimo dosahu telefónu, pevnej siete.
V minulom storočí boli také isté problémy, ako sú aj teraz. Keďže však neexistovali také možnosti prenosu informácií, ako sú teraz, často sa o nešťastí, ktoré sa niekde stalo, nevedelo hneď. A keďže platilo a asi aj platí, že každé „čudo“ trvá dva dni, mnohé situácie sa na verejnosť ani nedostali.
Dá sa povedať, že ľudia sú stále rovnakí. Vždy boli v spoločnosti tí, ktorí patrili medzi bohatých. Našli sa aj takí, ktorí žili pod hranicou chudoby. Bola tu aj tzv. stredná vrstva. Či to bolo za čias feudalizmu, buržoázie, socializmu, či demokracie.
V každom období musia ľudia bojovať o svoj život. Nie vždy rovnako, ale stále je potrebné, učiť sa život.
Ľudia však často krát žijú istým stereotypom. Nedokážu, či skôr nechcú dokázať byť flexibilnejší. Je príjemnejšie držať všetko v istých koľajach. Ponechať si toho „starého človeka“ v nás. Žiaľ často ten starec má mnoho zlozvykov, ktoré nám zbytočne strpčujú život. Možno by sme sa ich aj chceli zbaviť. Ale, čo ak by sme museli priznať sami sebe, že sme prehrali? Čo potom, ak budeme musieť začať úplne od začiatku? Dovolíme Božej láske, aby v nás prebudila nový život?
