Vysmiati otužilci situáciu odľahčujú humorom, ostré slnko sľubuje nádej na vyššiu teplotu. Beriem na plecia poslednú tašku. Je obrovská, takže sa zabáram do hlbokého snehu ešte viac. Vo vnútri cítim radosť, príjemné chvenie, nervozitu. Pozornosť celej skupiny je sústredená na hlboký, tmavý otvor. Tajomnosťou priťahuje ako magnet. Zaostrím na pohybujúci sa objekt pod vodou.
„Ešte je tam Majo. Majo je dole, ale už ide, aha.“ – zašepkal sympaťák s tmavými okuliarmi a fotoaparátom v ruke. Vidím stĺpiky bublín, ktoré sa pomaly zbiehajú na hladine. Nemôžu uniknúť a tak vytvárajú obrazce, uväznené priamo pod našimi nohami. Prekážkou je asi 30 centimetrová vrstva ľadu. Je priezračný, hrubý a krehký zároveň.
„Ideš, či nie? Vyzliekaj sa“ – dostávam rázny pokyn. Nemám čas príliš rozmýšľať. Vyzliekam sa a ľad na ktorom stojím, mi okamžite prelieza cez ponožky ku chodidlám. Trochu vydesená skackám na jednej nohe k vaničke, kde sú pripravené moje veci. Už mi začína byť zima, ale ešte intenzívnejší pocit mám z toho, že sa pozerá asi sedem párov mužských očí na to, ako fučím a navliekam sa do tesného neoprénu. Keď si uvedomím, že všetci čakajú ako "tam" vleziem, nesmelo sa zasmejem, akoby sa ma to vôbec netýkalo. Neverím, stále neverím. Ale keď zbadám prvý pokus postrčiť ma smerom k diere, radšej vykročím sama. Sadám si na okraj diery, nohy mám po kolená vo vode. Nejdem to predlžovať. Zosuniem sa po chrbte, trčí mi len hlava, z ktorej sa mi vytrvalo parí. Voda má vraj 2 stupne. Vonku je päť. Na stehne cítim prvý nepríjemný jarček ľadovej vody. Vzápätí na chrbte ďalší. Dostávam pokyny: „Pomykaj sa trocha v tej vode, nech sa ti dostane pod neoprén. Ale poriadne.“ A tak sa metám a skučím od zimy. To je teda „ľadovka“. Na tvári si odkrývam časť neoprénu, aby sa dostala voda k telu. Zažívam strašné muky. Nie som otužilec ani zberateľ bobríkov odvahy. (Bežne sa totiž zvykne používať tzv.suchý neoprén, do ktorého voda nenateká, ale taký nemám). Statočne prekonať hystériu mi pomáha moja hrdosť, pyšný pohľad môjho otca a prítomnosť sústredených a pobavených mužov.
„A teraz vylez.“ Vyťahujú ma von a ja cupkám na ľade, priliepam sa naň neoprénovými ponožkami. Chvíľu sa vyhrievam na slnku. Uvedomujem si, aká som komická v tom čiernom odeve, parí sa zo mňa, drkocem zubami a cupitám na mieste. Čo tí ľudia nevymyslia... Po chvíli ukončujeme prípravy. Bez pomoci by som to sama nezvládla. Výstroj je tak ťažká, že by som ju ani len nenadvihla. Som pripravená, rozhodnutá.
Chcem sa dotkúť neznáma a vstúpiť do chladnej tmy. Plávam na hladine, vypúšťam vzduch zo žaketu na doraz, klesám. Otáčam sa, počujem svoj dych a tlkot srdca. Strach a neistota pomaly miznú. Vidím ľudí nado mnou, postávajú na druhej strane vodnej hladiny. Klesám nižšie. Bublinky sa zbiehajú na vodnej hladine, lezú, vytvárajú si chodníčky, hmýria sa, tlačia sa von, ale nemajú ako. Vzduch je uväznený pod ľadovou škrupinou. Ja som uzavretá pred vzduchom. A napriek tomu cítim príchuť slobody, ktorá ma obklopuje, vstupuje do mňa. Klesám nižšie, nevnímam chlad. Otáčam hlavu hore, dívam sa na hladinu.
To je moment, kvôli ktorému absolvujem cestu, prípravu, strach a možno aj prechladnutie. To, čo nasleduje potom, je zbytočné transformovať do slov. Pozerám sa na vodné kráľovstvo keď ešte spí. Naše, slovenské. Nehmýri farbami ani životom. Moje telo nehladia teplé prúdy oceánu, slnko neodráža dúhové farby koralov, okolo mňa sa nehmýria húfy rýb. Ale táto krajina vyžaruje krásu ticha a chladu, ktorý preniká pod všetky vrstvy človeka. Kúsoček z toho ticha sa zahniezdi hlboko v duši. Keď stúpam k hladine, viem, že sa ešte vrátim.
