Obrancovia médií tvrdia, že ľudia majú vďaka médiám k sebe omnoho bližšie. Súhlasím! Hlavne keď sa tlačia na pohovke, (či hovníku), pred televízorom.
- „Aký bol deň, miláčik?“
- „Počkaj, dosledujem toto.“
- „Tak dobrú...“
Čo sú vlastne médiá? Prečo majú taký vplyv na náš život? (Nech mi odpustí bača na salaši pod Rozsutcom, ktorý sleduje nanajvýš pohyb divej zvere popred jeho skromný príbytok).
Médiá sú v dnešnom svete najsilnejším manipulačným prostriedkom, samozrejme nepočítam našich najbližších, rodičov, deti, starých rodičov... a ich skvelé manipulatívne techniky. Nemyslím, že by som týmto vyjadrením niekoho šokovala alebo poučila. Vedia to všetci. Do sveta médií sme vtiahnutí však inak, rafinovanejšie. V prevleku smútku, tragédie, radosti či dokonca pravdy, sa vtierajú do našich hláv. Podsúvaním názorov, vecí, priťahovaním pozornosti, klamstvami, požieraním času, a podobne... nechcem byť príliš únavná. To sú všetko tak samozrejmé veci, až zanikajú a stávajú sa pre nás hrozbou. Práve preto, že ich začíname ignorovať, ale nie sme voči nim imúnni...ich svet sa postupne stáva aj našim svetom. Podobne, ako neustále omieľaná téma ekológie, zlej stravy, zlej postavy, nedostatočného zárobku, prepracovanosti, či stresu.
Dnes sa už takmer nikto nepozastavuje napríklad nad obsahom časopisov: „Chcete si uloviť milionára? Chcete aby Vám priatelia závideli? Kto nosí najdrahšie šaty medzi celebritami? Aký najdrajší darček kúpil Fero Anči?“
Bohužiaľ, čítanosť periodík neklame. Byť informovaný je dnes mimoriadne dôležité. Zato etický kódex novinárov niektorí „redaktori“ či „reportéri“ nevideli ani z rýchlika.
(Načo aj?) Témy zaplňujúce stránky časopisov, témy preberané vo verejných debatách a diskusiách. A predsa. Najnovšie najmä „Reality shows“, do oči bijúci primitivizmus - sa nám denne podsúva. A my? Nič. Nadávame? Sme imúnni? Hráme sa na pobúrených? Radšej dookola sledujeme množenie plazov v Afrike, migráciu vtákov alebo chodíme spať „so sliepkami“? Kto povie, že tieto zahanbujúce výplody spoločnosti sledovať nebude? Kto povie – ľudia, čo ste sa načisto zbláznili?! Neviete, že ak to budete sledovať, bude sa to stále vyrábať?
Čo keby sme sa radšej neustále dookola učili akceptovať sa, byť spokojní či bojovať za svoje práva, alebo naopak – búriť sa proti neprávu, spolupodieľať sa na usmerňovaní našej spoločnosti, namiesto nadávok a nespokojnosti, závisti a ohovárania? (Za túto vetu by ma mohli zavrieť do blázinca.) Žijeme v demokratickej spoločnosti. Samozrejme, nikto nás nemôže nútiť niečo sledovať, čítať proti našej vôli...
Aj demokracia má obmedzené množstvo cukroviniek, ktoré sa podávajú. Stále neverím, že je možné, aby sledovalo tisíce ľudí denne to, čo je často pod úroveň ľudskej morálky, niekedy dokonca aj dôstojnosti.
Mnohí sedia za stolom a píšu si sami pre seba a ostávajú za oponou, až kým ich nepohltí ľahostajnosť a mávnu rukou. Vrátia sa k svojej rozčítanej knihe a radšej sa nepozerajú na deti budúcnosti, lebo pohľad je to bolestivý, bolestivejší ako vlastná minulosť. Mnohí ako ja. Umyť sa, prezliecť a spať.
