Dnes nám do dediny prišli dajakí vojaci v čiernych uniformách, pýtali sa po nejakom Kohnovi. Kohnovi, o ktorom v týchto končinách nikto nepočul, tobôž videl. Ale vraj Jožo nejakého Kohna videl, ba dokonca sa s nim aj rozprával pri nekonkrétnej udalosti. Tak čí onak. Kohna vraj chytili, má si vraj ísť odpracovať trest, keď stretnem Miša, popýtam sa ho ako sa k tomu trestu dostal. Dnes ani nehlási rozhlas, zrejme naťahujú nové káble, obuvníkovi priniesli konečné po dvanástich mesiacoch zásielku podošiev do topánok, vraj už ani jedna noha nebude chodiť otlačená, veď uvidíme.
„Seeervus Mišo“, kričím na nejasnú postavu v diaľke, meria podľa mňa takých dobrých dvesto centimetrov, ak nie viac, tak či onak, s takou výškou to môže byt jedine Mišo.
„Počul si ty o tom Kohnovi?“
„Počul, počul.“
„Tak vrav, prečo ho hľadali a čo také vyviedol, že nie žandári, lež rovno armádu naňho poslali?“
„Vraj niečo s krvou, či niečo také“
„S krvou?“
„Tak sa povráva vraj ju kalil, ja sa do týchto lekárskych termínov moc nevyznám“
„Krv kalil hovoríš, fuj, čo ľudia dnes nevymyslia len aby sa obohatili.“
„Kedy je dnes omša?“
„Neviem, ja do kostola nechodím, veda ani ty, prečo sa vlastne pýtaš?“
„Len tak, maj sa.“
Snáď len Mišo nechce na staré kolena začať chodiť do kostola. Je môj najlepší priateľ a tí by mali byť ateistami, aby mali zachovaný aký-taký odstup v krčmovom filozofovaní.
Ach, nepoznám(momentálne) nič lepšie ako sedieť vo svojom kresle a užívať si tu chvíľu predtým než zoberiem do rúk včerajšie noviny. „Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí so Židmi. Je to ľudské? Nie je to rabovka?... Ja sa pýtam, je to kresťanské, keď sa národ chce zbaviť svojho večného nepriateľa? ... že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, o tom nikoho netreba presviedčať. Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa neboli od nich včas očistili. A urobili sme tak podľa príkazu Božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu.“ (Jozef Tiso, Holíč, 16. august 1942)
Do dediny opäť prišli vojaci, vraj čí nieje niekto z nás žid, vraj nie.
V týchto časoch si už niesom istý ani sám sebou. Občas príde, nie pravidelne zásielka nového oblečenia, minule dokonca Jožo dovliekol nový pluh. Aj počasie sa vcelku podarilo, len vo vzduchu je taká nálada blbec.
Včera v noci prišli ku mne dvaja chlapci od susedov, pýtali chlieb a slaninu. Ponúkol som ich a chystal pohostiť pri svojom stole, avšak povedali, že sa nemôžu zdržať a, že čí by som nemohol nabaliť aj pre ich kamarátov. Spýtal som sa, aký kamaráti, veď vo vašom veku už v dedine nikoho.
Vraj z okolia. Snáď im padne na úžitok.
Vojaci začali častejšie chodiť do našej dediny, ozbrojenejší a vo väčšom počte,
viac sa aj pýtajú. Dokonca aj mňa na tých dvoch chlapcov, neviem čo chlapci mali v pláne, ale nech si to vyšetria vojaci bez mojej pomoci.
Ak by boli v práve, ako by som pozrel ich rodičom do oči?
Vojsko bolo v našej dedine už takým samozrejmým javom, že nikoho neprekvapil pozdrav „Heil Hitler“, dokonca časom mi tak zovšednel, že som odpovedal ahoj. Dnešok je však iný, namiesto nich prišli Rusi, podľa toho čo som zachytil, tak priniesli niečo so sebou.
„Česť práci súdruh“
„Aj vám, aj vám“...
