Môj dedo, a teraz myslím toho z maminej strany, bol obyčajný človek z dediny na východe republiky, kde sa hovorilo a dodnes hovorí po rusínsky. Keďže som tam trávil každé prázdniny, viem celkom slušne po rusínsky aj ja.
Dedo si, asi ako každý chlap v dedine, rád vypil a potom mi rozprával veci ako: „Ja ťa urižu, ty sibirskyj midviďu!" Akože: Ja ťa zarežem, ty sibírsky medveď. Babka po ňom hulákala: „Bodaj by ťa guta pobyla, ty pijačko!" Niečo ako: Bodaj by ťa trafil šľak, ty ožran. Dedo zase o babke hovoril: „Ono take hlupeňke." Čo znamenalo: Ona je hlúpučká.
Nič z toho, samozrejme, nemyslel v zlom. Babku mal nadovšetko rád a nemyslel si, že je hlúpa, iba že sa niekedy správa nerozumne. Ani mňa nechcel zarezať. Tiež ma mal rád.
Všetky jeho výrazy dodnes rád používam. Lebo vo svete, ktorý sa tvári tak vážne a vznešene, nie je expresivity nikdy dosť.
Môj dedo nebol ničím výnimočný človek. Ale bol to dobrák od kosti. Mohli ste si ho natrieť na chlieb a aj som to niekedy skúšal príborovým nožíkom, teda presnejšie, skúšal som, koľko bolesti vydrží, keď som mu ten nožík zabáral do jeho statného brucha. A vydržal naozaj veľa, ani raz nezastukal.
Mal som svojho deda veľmi rád a dokonca som sa chcel v istej etape svojho života premenovať po ňom. Ale pochopil som celkom rýchlo, že na to, aby ste niekoho mali radi, nie je nutné rovnaké meno.
A to je na dnes všetko. Mohol by som tu o dedovi hovoriť aj omnoho dlhšie, ale myslím, že už viete o mojej famílii viac, než je potrebné.
