Moje písmo bolo od mala príšerné. Kostrbaté, nerovnakej dĺžky, klátilo sa zo strany na stranu. Čiaru linajky som kopíroval asi ako začínajúca modelka, málokedy som sa trafil. Pravdaže, vo svojich ôsmich rokoch som o nedokonalosti svojho písma ani len netušil, bol som s ním spokojný, bolo to totiž moje písmo. Vlastný copyright. O tom, že je škaredé, som sa dozvedel až od svojho otca, výtvarne nadaného človeka. Jeho písmo by sme pokojne mohli nazvať kaligrafiou. To som však vedel posúdiť až omnoho neskôr, keď som čítal jeho listy mame. Nečudo, že ju to ohúrilo, to písmo bolo fakt krásne.
Nuž teda, môj otec si uzmyslel, že jeho syn predsa nemôže tak nehorázne škrabať a že s tým musí niečo urobiť. A tak sa mi začal venovať, čím mi na nejaký čas nadobro skončili zlaté detské časy. Každý víkend sme sedeli za písacím stolom a učili sa písať. Otec mal mnoho trpezlivosti, nie tak ako ja. Chytal moju ruku do svojej, viedol ju pomyselnými čiarami Krásy, vysvetľoval ako treba držať pero, ako zľahka pohybovať zápästím, nie celým lakťom atakďalej, atakďalej. Všetko márne. Moje písmo sa ani náhodou nezlepšovalo a navyše, bol som z toho nenormálne otrávený. Tú otrávenosť som po čase preniesol aj na otca a tak sa do našich kaligrafických víkendov pomaly a nenápadne vkradla nervozita. Každé ďalšie cvičenie už potom bolo o hádkach.
Raz keď šiel otec po čosi do kuchyne a ja som ostal nad zošitom sám, napísal som doň čo možno najúhľadnejšie slovo: Kokot.
Keď sa otec vrátil ku mne a nazrel do zošita, chvíľu len tak mlčky stál. Potom, pomalým, rozvážnym hlasom povedal: „Nóó, pekne si to napísal, Števko. Ale takéto slová sa nepatrí používať." A potom mi dal navždy pokoj. Už nikdy sme spolu necvičili písanie.
Vás však teraz iste zaujíma, ako som sa napokon naučil pekne písať. No takže, prezradím vám dva základné kroky, ktoré treba urobiť, keď chcete odstrániť nejakú chybu.
Krok prvý: Musíte si uvedomiť, že chyba existuje.
Krok druhý: Identifikujte príčinu problému a odstráňte ju.
Ja som si tú chybu uvedomil až oveľa neskôr, keď som porovnával svoje písmo s ostatnými. No a identifikoval som aj príčinu môjho škaredého písania. Bolo to pero, priatelia.
A tak som jednoducho pero prestal používať. Odvtedy píšem krásne. Čo krásne, úplne dokonale. Veď posúďte sami:
Ema má mamu. Mama má Emu.
