O pult fast-foodu sa znudene opierala predavačka. Podišiel som k nej a poprosil si jeden cheeseburger. „Nie sú žemle," povedala.
„E, e, prosím? Nie sú žemle?" pýtam sa neveriacky.
Pokrútila hlavou.
„To znamená, že cheeseburger nebude?"
„Hmm, nie," odvetila s úsmevom.
Neveril som vlastným ušiam. Len pokojne, povedal som si. V rýchlosti som zanalyzoval situáciu a navrhol riešenie:
„Skočím vám po nejaké dole do Hypernovy?"
„Nie," povedala.
A to je vlastne celé. Nik z nás dvoch už nemal chuť ďalej riešiť veci okolo hamburgerov. Odišiel som bez toho, aby som jej v duchu nadával, pretože som si pred pár dňami sľúbil, že sa stanem lepším človekom a to zahŕňa niekoľko vecí - že nebudem sprosto nadávať, že budem k ľuďom milý, že budem piť menej whisky a že schudnem aspoň 5 kíl.
Schudnem, to je isté, ale ten cheeseburger si ešte niekde zoženiem, pretože musím zahnať tú chuť naň, ktorá sa hlási raz za 10 rokov a ktorá ma práve teraz máta ako nejaký prízrak z fritézy. Už len nájsť fast-food, kde majú žemle.
