Chrobáčikom, ktorí nezvládli pristátie, prichádzam na pomoc. Priložím ukazovák k ich kmitajúcim nožičkám, nožičky sa zaprú a chrobáčik sa postaví na všetkých šesť. Pomohol som takto už mnohým chrobákom.
Musím povedať, že nemám žiadny špeciálny vzťah k chrobákom, ak, pravda, neberiem do úvahy zanedbateľné, hoci evidentné, latentné zárodky insektofílie prejavujúce sa z času na čas v mojej tvorbe. To, že sa neštítim priložiť prst k neznámemu a povedzme si úprimne, nie práve najdôveryhodnejšiemu tvorovi má na svedomí môj otec, ktorý, keď som mal zo 5-6 rokov ma naučil chytať do rúk chrobákov a nebáť sa ich.
Prečo toto píšem? Viem, že z chrobáčikov žiadna slávna karma nebude, nemám ani len foťák, aby som ich nafotil a môj otec ešte žije. Ja len chcem, až sa raz budú rátať moje hriechy, chcem, aby niekto z vás - a je mi v zásade jedno, kto - skrátka a dobre, bolo by fajn, keby niekto z vás vstal a povedal: "Ale on zachraňoval chrobáčiky. Nebol to až taký zlý človek."
Snáď mi potom znížia o jeden stupeň plameň pod kotlom.
