Sartrov Múr a Oshova Sútra srdca skončili kompletne obliate kávou. Keď som ich uvidel, mal som dojem, že dotyčný ich používal miesto keksíkov a rovno ich v tej káve máčal. Výber beatnickej poézie Nahý anjel bol obliaty len kúsok, zato mal úplne rozletené stránky. Možno chlapík skúšal, či vie Nahý anjel lietať.
Irvingov Svet podľa Garpa mi vrátila jedna divadelníčka s odtrhnutým chrbátom. Keď som na tú knihu nechápavo pozeral, iba s úsmevom zahlásila: „Tie knihy dnes nič nevydržia." Dodnes netuším, čo to tá kniha nevydržala. Hru so zverákom a kombinačkami?
Burroughsov Teploš sa ku mne vrátil miernou okľukou. Známy ho požičal známemu, ten ďalšiemu známemu, atakďalej. Keď napokon dorazil späť ku mne, vyzeral akoby absolvoval 5 rokov v okresnej knižnici.
Bukowskeho Ženy zasa zmenili farbu obalu. Kolega ich niekoľko týždňov vozieval na zadnej doske auta, kde na ne statočne pražilo slnko. Zvláštne, pôvodne hnedé Ženy to neopálilo, ale naopak, vybledli.
Millerove Tiché dni v Clichy sa mi vrátili s prelomeným chrbátom. Od známeho som sa potom dozvedel, že ju mával otvorenú na radiátore v záchode. Vždy keď šiel na „veľkú", prečítal si jednu dve kapitolky. Uf, no..., ešte dlho potom som mal problém chytiť tú knihu do ruky.
Mnoho ľudí by sa po takýchto skúsenostiach zháčilo a prestalo by svoje knihy požičiavať. Ale ja som asi nepoučiteľný, takže keď ku mne niekto príde a niektorý titul ho zaujme, rád mu knihu požičiam. Vždy potom dúfam, že sa dostáva do rúk človeka, ktorý ju nebude variť v tlakovom hrnci, používať jej stránky v prípadoch, keď dôjde toaleťák, hádzať s ňou žabky po hladine Seneckého jazera, či skúšať jej odolnosť cirkulárkou. Na počudovanie, ešte mám pár normálnych kamošov, ktorí knihy používajú výlučne na čítanie.
