Starnúci chlap sa čoraz viac podobá na svoje auto - každú chvíľu musí do servisu. Vždy, keď som v nemocnici, pozerám sa cez okno a vidím svet tam a svet tu a snažím sa čo najrýchlejšie dostať zo sveta tu späť do sveta tam a tak už dve hodiny po operácii sa pokúšam vstať a chodiť. Počkaj, keď ťa šľahne o zem, smejú sa chlapi z izby, hlava zmátožená z narkózy, lenže ja neviem šťať do bažanta, musím vstať a ísť na záchod a sestrička kričí, oblečte si niečo, nemôžete tam ísť nahý, a ja, že mne to nevadí a ona skríkne, preboha a hodí na mňa kus erárnej šmaty, človek by od profíčky čakal menej rozpakov.
Kam odchádza duša počas narkózy? Nejde si pokecať so Stvoriteľom, to viem nabetón, také niečo by si pamätala, veď jediné, na čo si spomína, sú slová anesteziologičky, tak a teraz budete dýchať trocha horského vzduchu, hmm, horský vzduch?, tak to sa teším, povedala duša a v tomto bode sa jej spomienky končia. Pozrime sa, mozgu dajú trochu chémie a slávna duša zmizne nevedno kam. Žiadne spomienky z predchádzajúcich troch hodín, len čierna diera. Telo máme, to je isté, ale dušu? No neviem, namôjdušu...
Raz som videl taký dokument o zranenom leopardovi. Vedel, že čochvíľa vykrváca a zomrie, tak si našiel pokojné miesto za kríkom, ľahol si a čakal, kým z neho celkom odíde život. Takto nejako si to predstavujem, tiché miestečko, vonku by bolo pekne, pofukoval by jemný vetrík, po oblohe by plávali oblaky ako mäkké biele divány, ľahol by som si do jedného z nich a odletel odtiaľto v pokoji preč. Umierať v noci je o ničom. A týmto by to skončilo, žiadne ostaňte s nami, po prestávke pokračujeme, finito, dosť. Nič, čo by bolo možné vnímať a nik, kto by vnímal. Ako v narkóze.
Všetko vlastne speje k dobrému. Telo sa samolieči, rany sa hoja, bolesť mizne. Zlé spomienky pochováva čas. Zo staroby, či z nevyliečiteľných chorôb nás vyslobodí smrť. Toto je dobrý život, prečo chceme iné životy? Smrti sa báť netreba, nikdy ju nezažijeme. V momente, keď príde, budeme už mŕtvi. Načo sú nám sviatky znovuzrodenia, žlté zajačiky?
Kristus to údajne odpálil do neba. Nevydržal byť mŕtvy ani tri dni. Zvláštne, odvtedy ho nikto nevidel. Nikdy viac sa už neprišiel ukázať. Čo sa mu stalo? Veď tak rád zachraňoval ľudstvo a pomáhal núdznym. Prečo s tým zrazu prestal? Veď ak ďalej žije, nech sa vráti, môže pokračovať, roboty je dosť.
Ľudia radi veria mýtom o zmŕtvychvstaní, chcú smrť vnímať ako nevinnú epizódku v nekonečnom toku životov v rôznych dimenziách. Za každým švihnutím vŕbového prútika, za každou vyfŕknutou kvapkou vody sa skrýva strach z nebytia. Ale prečo by to naše telo tak horlivo bojovalo s každou malou rankou, keby bol život večný? Zbytočná námaha, no nie? Prečo sa tá naša "duša" vlastne neponáhľa do hrobu, keď ju čaká raj v nebi? O čo jej, doparoma, ide?
Keby tak Pánboh povedal, priatelia, ale ja nemám žiadne kráľovstvo, som len chudobný chlapec, koľko ľudí by ho dnes ešte velebilo?
