Nič z toho nám, pravdaže, nebolo treba, nekradli sme preto, že by nám niečo chýbalo. Jednoducho sme si testovali svoju odvahu a zabávali sme sa pri tom. To známe masarykovské heslo sme si prerobili na „nebáť sa a NAkradnúť". Už si nepamätám, čo sme potom s tými vecami robili. Čo už tak môžete robiť s gombíkom? Ale v jednej veci sme mali jasno: kto nič neukradol, bol sraľo.
Neskôr sme veľmi radi kradli nálepky z áut. Rallye Tatry bol náš raj. Pred hotelom Gerlach parkovalo množstvo onálepkovaných pretekárskych áut a nás tie nálepky lákali ako nejaký farebný prízrak. Tu už sme mali o dôvod viac: mať na svojom bicykli nálepku Casco bolo vecou prestíže a cti. Najväčší frajer bol, samozrejme, ten, komu sa podarilo ukoristiť čo najväčšiu nálepku. Takú, čo si desaťročný chalan môže nalepiť na stenu svojej izby.
Naše zlodejské avantúry však jedného dňa narazili na tenzného motoristu, ktorý nás zahliadol z okna svojej izby. Čosi na nás zakričal a rozbehol sa za nami. Utekali sme a keď sa nám zdalo, že už sme ďaleko, zastali sme a smiali sa. Odrazu bol chlap pri nás, rozzúrený ako býk s priškrtenými semenníkmi. Kamarát skončil s rozbitými ústami a ja s rozkopaným zadkom.
Myslím, že potom sme už s drobnou zlodejinou načisto prestali. Nejako sme stratili chuť ďalej testovať svoju odvahu a tuším nám aj nadobro zmizla. Ostala nalepená na zadnom spojleri ktorejsi vytunovanej fordky a odfrčala kamsi do Dakaru.
A zatiaľ čo my už žijeme usporiadaný život vo všetkej počestnosti, tam v púšti teraz desaťroční fagani kradnú tie nálepky za nás. A horúcich pretekárov chladia pohľadom do hlavne kalašnikova...
