Aj minule, stojím na pošte pri okienku, jediný v rade. Príde pán, postaví sa predo mňa a začne sa poštovej úradníčky čosi vypytovať.
„Prepáčte, pane,“ hovorím mu, „som neviditeľný?“
Pozrie sa mojím smerom, iste začul môj hlas, ale otočí sa späť k pani a ďalej s ňou nerušene rieši svoj problém.
A toto zažívam v ostatnom čase takmer pravidelne. Ľudia ma predbiehajú v rade takmer všade, na úrade, u lekára, v potravinách. Čosi pri tom vždy zamumlú: ale prosím vás, veď ja som tu stála, alebo ja nemôžem čakať, ponáhľam sa a podobne.
Alebo pokladníčka v Bille. Mojej frajerke sa pozdraví, ale mňa ignoruje, akoby som tam nebol. Neskôr, keď nakupujem sám, nepozdraví sa vôbec. Chodievam tam pravidelne, takže to skúšam všelijako. Pozdravím sa prvý a nič, žiadna odozva. Len čučí cezo mňa na rad žiletiek v stojane, pred ktorým stojím.
Môj problém má však omnoho zvláštnejšie prejavy. Nielenže ma ľudia nevidia. Ale ani mi neodpovedajú na listy a maily. Pred dvoma mesiacmi som rozposielal po slovenských vydavateľstvách svoj prvý pesničkový album. Doteraz žiadna odpoveď. Keby mi aspoň napísali niečo v tom zmysle, že pán Šanta, nemáme čas počúvať Vaše kraviny, alebo, ste nímand, pán Šanta, a Vaše piesne stoja za fajku tabaku, ba ani to nie, prečo sa doparoma, nevenujete športu?, už nám viac nepíšte, Vašu poštu nabudúce nepreberieme. Ale nič. Ani riadok. A to nehovorím o desiatkach mailov personálnym spoločnostiam, agentúram a firmám, keď som si zháňal prácu. Alebo niekoľko zbytočných mailov, keď som čosi reklamoval. Atakďalej...
No čo už. Musím sa zmieriť s tým, že sa čosi so mnou stalo. Začínam byť pre ľudí neviditeľný. Samozrejme, kopa ľudí, by sa vlastnej neviditeľnosti potešila. Lenže byť neviditeľný, to nie len tak. Keď som napríklad včera vystupoval z výťahu, čakali na prízemí dvaja susedia. Že mi na môj zreteľný pozdrav neodpovedali, na to si už pomaly, hoci neochotne, zvykám. Ale keď mi pod nohy vletel ich pes a ja v snahe nezašliapnuť to malé šteniatko vyžly som si skoro vyvŕtol členok, to som sa ich ignorácii už vážne naštval. To moje neviditeľné telo, totiž stále bolí, akoby by bolo normálne z mäsa a kostí.
Takže tak. Niečo sa deje a ja neviem, čo to je. Buď som niečo požral a začínam priehľadnieť alebo sa jednoducho deje to, že ľudia okolo mňa strácajú elementárnu slušnosť. Prisámvačku, bol by som radšej, keby to bola tá prvá možnosť.
