A tak jediná odťažitá, nehnuteľná a duchovná vec, ktorú som schopný bez výhrady prijať za svoju, je hudba. Tá nielenže poskytuje pocity radosti, šťastia, kontemplácie a hlbokého prežitku, ale má aj exaktné súvislosti a je dokonale merateľná. Veď nie náhodou sme sa o nej tak veľa dozvedeli práve od matematika - Pythagora. Aj môj kamarát, talentovaný inštrumentalista, zvykne hovorievať: Hudba je len matematika.
A bola to práve hudba, čo ma nedávno chytila za ruku a odvliekla ma do kostola, miesta, ktoré zvyčajne obchádzam na dvadsať metrov. Ako člen speváckeho zboru som v ňom vystupoval s českou vianočnou omšou Hej, mistře, skladateľa Jána Jakuba Rybu.
Na prvej skúške, keď som si prečítal text omše, som zavtipkoval smerom ku kolegovi: A čo výhrady v svedomí? - Ja s tým problém nemám, povedal kolega a ja som sa trochu zahanbil, lebo som nevedel, že je veriaci a dal som sa poslušne do štúdia jednotlivých častí. Na poslednej skúške, keď nám to už išlo, som sa dokonca začal tešiť na to, ako budem spievať pánubohu, ja, malý, pokorný pohan - celý som bol popletený z tej krásnej harmónie a synergie zborového spevu, i jedna tajná slzička vyšla.
Čakal som, že v kostole sa pocit nielen zopakuje, ale bude omnoho silnejší, no nestalo sa. Plný kostol, asi tisícka ľudí sa na nás dívala a mne sa opäť vrátil ten čudný pocit nepozvaného hosťa, človeka, čo prišiel na hostinu, z ktorej mu nepatrí ani jeden koláčik. Bolo to tými pohľadmi ľudí, z ktorých ma mnohí poznali, vedeli, že som tam len zablúdil, že „pospíchejme k Betlému, místu svatému, dítěti nebeskému, pánu věčnému" im spieva nepolepšiteľný ateista. Koncert mal veľký úspech, ľudia si vytlieskali i prídavok, no ja som odtiaľ odchádzal so zmiešanými pocitmi. Spojenie nenastalo.
Neostáva mi iné, len naďalej počúvať hudbu. Ona mi svojou presnou matematickou rečou povie, ako to je. Vo chvíľach, keď jej načúvam, v samote a prítmí mojej izby, sa v nej často celý stratím. Rozplyniem sa, akoby som nikdy ani nebol. Ležím tam na posteli, na dne hlbokého oceánu, spojený s podstatou všetkého - podstatou, ktorá nemá meno ani podobu - slobodný, šťastný a dojatý z nehy, ktorou ma naplní.
Carla Werner - Ghost Road (Pure Things In Wild Places, 2006)
