Štedrý deň je pre mňa najsmutnejším dňom v roku. Nebolo to vždy tak a menilo sa to pomaly. Vianoce som najprv spoznal ako veľkolepú záplavu endorfínov z kopy darčekov, ktoré na mňa čakali pod padajúcim ihličím a neskôr som sa zasa tešil, keď som darčeky rozdával ja. A potom, keď ma už darčeky úplne prestali baviť, tešil som sa z jemnej melancholickej atmosféry toho večera. Ostával som dlho hore a vychutnával som si osamote ten splín a pátos. Až neskôr sa ten splín zmenil na ozajstný smútok. Keď sme si sadli k štedrovečernému stolu, moje slzné kanáliky sa pokazili ako stará vodovodná batéria a už to zo mňa išlo. Museli ma vždy nechať vyrevať, až potom sme si mohli namáčať cesnak v mede.
Čo ja viem, čím to bolo, asi preto, že sme pri stole nesedeli kompletní. Chýbali pri ňom mamine nohy, vzala jej ich pokročilá ateroskleróza. Alebo to bolo Bachom, ktorého som zvykol púšťať miesto vianočných kolied. Blbec barok, vždy ma dostane.
Aj mamin pohreb bol barokový. Znela Bachova Flautová partita v a mol, Pieseň na G strune, Marcellov Koncert pre hoboj v d mol, Händelova Lascia ch´io pianga. Ach, tá Lascia...Barok fungoval opäť spoľahlivo, ričala asi stovka ľudí.
Tieto Vianoce som prvýkrát strávil u rodiny mojej priateľky. Vyreval som sa pre istotu ešte doma, nech sa nádejná svokruša nezľakne môjho divného štedrovečerného rituálu. Sestra mi raz povedala, keď sme sa bavili o pokrvných putách zhruba toto: „V živote niekedy záleží viac na ľuďoch, ktorí nepochádzajú z tvojej krvi." A mala pravdu.
Boli to pekné Vianoce, vrátili ma do hry. Tri týždne pred nimi som trávil v nemocnici. Neurochirurgovia sa mi vŕtali v lebke a ja len dúfam, že mi to pomohlo a trochu zmúdriem. Mal by som.
Priatelia na Facebooku mi prajú skoré uzdravenie, kamarát z Dublinu mi pravidelne raz týždenne volá a kontroluje, ako sa mám. Odpovedám stále rovnako: Ako fighter K1 po tom, čo dostal kopačku kolenom. Čupím na kraji ringu, opieram sa rukou o povraz, rozhodca odpočítava: „...three, four, five, six..." Na sedem pomaly vstanem. Na osem zdvihnem rukavice k prsiam, rozhodca ma chytí za lakte, zatrasie nimi a spýta sa: „Ready?" A ja prikývnem.
A idem do dalšieho kola. Lebo, ako vraví Pavel Liška v Návrate idiota: „Nemělo by smysl vyhýbat se životu." Čert ber vianočný pátos. Treba zavrtieť telom ako to robieval Ray Sefo v jeho najlepších časoch, keď s neskrývanou iróniou provokoval súpera, aj keď už nemal zápas pod kontrolou. Tú jeho guráž, tú by mi bolo treba najviac. Lebo teraz..., teraz som na rade ja.
