Samozrejme som sa urazil a prestal sa jej zdraviť. Vždy, keď som ju stretol, som len mlčky prešiel okolo. Trvalo to roky. Čas ma medzitým zmenil na adolescenta.
Raz som opäť takto mlčky šiel okolo susedy, ktorá práve umývala schody. A vtedy som si všimol jej nenápadný, ale evidentný sexepíl.
Odvtedy som sa jej začal nanovo zdraviť. Každým mojím „dobrý deň" akoby som hovoril: OK, zabudnime na tú záležitosť, ste mi vlastne sympatická.
Odvtedy opäť prešli roky a tá pani medzitým umrela. Ani len nestihla poriadne zostarnúť. Ja som ju už vtedy nevídaval, pretože som sa odsťahoval, takže netuším, ako vyzerala pred smrťou, choroba však vie človeka zmeniť na nepoznanie.
A tak ju mám v pamäti stále ako štyridsiatničku, ktorá sa zohýna nad vedrom so špinavou, spenenou vodou ako nad priepasťou večnosti. Som rád, že som jej stihol odpustiť.
