Viem veľmi dobre, že práca v obchode po čase človeka poznačí a začne byť zo zákazníkov nervózny. To je prirodzený dôsledok denného kontaktu s množstvom ľudí. Lenže dnes už predavačky nervózne byť nesmú. Strúhajú na zákazníkov neprirodzené úsmevy, lebo im to nahučali na školení. Doparoma, keď je niekto nervózny, nech sa len pokojne prejaví. Potom ho aj ja s kľudným svedomím pošlem do kelu. Obaja si uľavíme, dobre nám to padne. Lenže takto - takto sa musím tiež usmievať, hrať tú hru s nimi. Hlúpe na týchto úsmevoch je, že väčšinou skončia skôr, než mala byť ich správna doba trvania a ja ešte periférnym pohľadom zachytím, ako sa z milého úsmevu stáva úškľabok. Hneď mi je jasné, že mám do činenia so strojčekom na usmievanie, nie s autentickým človekom a mám chuť poslať ten strojček k mechanikovi, nech mu doladí zotrvačník.
Alebo tie otravné typy, čo sa na vás nalepia ako cudzopasníci. Pozerám si topky u Baťu a predavačka hneď ku mne a či mi môže pomôcť. „Nie, ďakujem," poviem slušne, ale ona neplánuje odísť a pozerá na mňa z diaľky jedného metra. Tak sa na ňu škaredo pozriem, že radšej hneď odpráši na ženské oddelenie. Do kelu, veď kupovanie topánok je intímna záležitosť, ako si len dovoľuje ma pri tom vyrušovať? A čo som ja sprostý, že si neviem nájsť škatuľu od vystaveného modelu, veď každá je označená kódom artiklu. A najlepšie sú také, čo prídu po tom, ako ste už sami prišli na to, že dané číslo nemajú a aj im to poviete, ale ony poprezerajú všetky škatule, ktoré ste si už sami pozreli a potom dôležito zahlásia: „Štyridsaťštvorku z tohto nemáme". - „No veď som vám to vravel, že to nemáte." Ako na psychine.
Alebo si skúšam džínsy, teda tie nohavice, ktorým všetci podľa jednej značky ktovieprečo hovoria rifle, som v kabínke a predavačka, že: „No poďte sa ukázať!" Má dosť, tá ženská, fakt, že hej. Neochotne vyleziem spoza závesu a ona: „Nóóó, vybóórne vám sedia," a ja pritom veľmi dobre viem, že sa v nich necítim dobre, čo jej aj poviem, ale ona mi ešte ďaľších desať minút hudie, že mi naozaj sedia, a po márnom úsilí sa začne tváriť povýšenecky, akože som asi vadný, keď nechcem „rifle", čo mi tak fasácky sedia. Keď odchádzam z obchodu, je mi jasné, že ma tu už nikdy neuvidia.
Ale to je všetko ten hlúpy prozákaznícky prístup, čo vtĺkajú manažéri predavačom do hlavy. To neprirodzené správanie, ktoré sem importovali globálne firmy. Najhoršie sú na tom obchody, kde sú predavači zainteresovaní na obrate a majú províziu z každého predaného tovaru. Tí na vás dobreže neskočia, len čo vkročíte do predajne. Ďakujem, obslúžim sa sám. Tú províziu dajte mne.
Celý zástupy bielych golierov študovali správanie zákazníkov a vymýšľali rôzne poučky, ako sa im dostať do vrecka. Ak môžem, pridám jednu: trocha neochoty niekedy veci iba pomôže.
