::Príroda, pravdu pozná::
Cesta moja vedie do divočiny.
Kde, stromy poznajú každý môj výdych.
Listy na stromoch pomaly opadajú.
Každým pádom listu si spomeniem, kde som stál.
Kde, som silu svoju dával.
Vietor, tie listy odháňa preč.
A ja spomínam, ako som od všetkého utekal preč.
Zem si pamätá, každú ľudskú pýchu.
Pod ňou, sa to všetko ukrýva.
Príde čas, keď sa zem opäť roztvorí.
Neutečieme pred tím, čo sa tam skrývalo.
Čo, nám strach naháňalo.
Utekáme cestou zarastenou plných myšlienok.
Plných tajomstiev.
Utekáme pred sebou.
Pýtam sa stromu, koľko stratených duši si pamätá.
Koľko, ich Matke Zeme odovzdal.
Pýtam sa kamienka na zemi, s koľkými si ruku podal.
S koľkými cestu ďalekú zdieľal.
Utekáme, čo najďalej od seba.
Príroda však pravdu pozná.
Pohltí náš smútok.
Pohltí náš hnev.
Až, so zemou splynieme.
Až, našu dušu vietor niekam zaveje.
Pozrime sa na pravdu do slnka.
Ktoré, nás vznieti, ako bájneho Fénixa.
Popol náš vietor rozfúka.
Staneme sa súčasťou všetkého.
Na čom naozaj záleží.
Staneme sa súčasťou očisty života.
Príroda pravdu pozná.
S nikým, sa maznať nehodlá.
