Začínala som veru plná očakávaní a ideálov. Pamätám si ešte, ako som sa s elánom (elán = zápal, nie tá hudobná skupina) učila na prijímačky. Až ma pichne pri srdiečku, keď si na tie časy spomeniem. To som bola ešte mladá a naivná. Veru, to bolo už dávno.
Menšie sklamanie prišlo hneď s prvou skúškou. VET - Všeobecná ekonomická teória. Pani profesorka nás poslala preč po hodinovom čakaní na výsledok zápočtovej písomky, pretože ten deň nemala "na toľkých náladu". Pol dňa (a druhého pol dňa na opravný termín) dovolenky v prdeli, ale mojej, takže ju to asi netrápilo. Na písomnej časti som jej však odpustila, pochválila ma za najlepší výkon dňa. Neskôr mi došlo, že to nič neznamená, ale v tú chvíľu som si pripadala taká veľká! Milton ani po členky!
Ďalšie sklamanie si tiež dobre pamätám. Poctivo som pracovala na jednej seminárke a keď som ju hrdo odovzdávala skúšajúcemu, len ju položil na kopu so slovami "dobre, seminárka odovzdaná" a k môjmu menu si poznačil krížik. Ani sa nepozrel, čo moje niekoľkodňové veľdielo obsahuje. Skrátka nič. A toľko námahy som si s tým dala! Až neskôr som pochopila, že sú predmety a predmety. Seminárky a seminárky. No čo už, nemohla som sa učiť na chybách iných, tak som sa učila na svojich.
A potom som si na to akosi zvykla. Naučila som sa skúmať prednášajúcich, skúšajúcich. Čo sa im páči, čo pokladajú za dôležité, aký názor majú na to, či hento, či si potrpia na dochádzku alebo na de luxe vypracovaný projekt prípadne krasopis na písomnej skúške. Učila som sa prežiť bez ujmy na zdraví, resp. s čo najmenšou. Tým zohrala EUBA významnú úlohu v mojom živote.
Začínalo nás takmer 90. Po bakalárskych štátniciach (po 3 rokoch) nás bolo 40. Nikoho nevyhodili. Nebolo treba. Každý, kto sa na to necítil, alebo ho to nebavilo, odišiel sám. To keby si náhodou chcel niekto myslieť, že Ekonomickú skončí každý primitív (aj keď boli chvíle, keď som si to myslela aj ja sama)
Našli sa aj obsahovo náročné skúšky. Ale častejšie to bolo náročné vďaka čudným náladám konkrétnych docentov a profesorov, ktorí sa občas hrali na polobohov. Na škodu škole, ale aj z toho sa dá veľa naučiť.
Konzultácie sme mali povinné. Poznala som ľudí z iných odborov, ktorí sa neunúvali, nebolo treba. U nás si však takmer všetci potrpeli. Ak niekto ochorel, bol sestre na svadbe, potreboval vycestovať, alebo mal pracovný víkend - smola. Konzultácia je povinná, treba si ju nahradiť. Čiže deň dovolenky a prísť na prednášku s dennými. Alebo zabiť pár večerov s nejakou trápnou seminárkou, ktorú možno bude niekto čítať. Ak ju nikto nečíta, je to v pohode. Ak však číta, hrozí ďalších pár večerov strávených nad jej opravou a úpravou. Niekedy je hodná odovzdania až na štvrtý či piaty raz. To už si človek rozmyslí, či si tú sobotu nepríde drať rifle o tvrdé drevené lavice.
Čo sa mi však vždy zdalo nefér, boli konzultačné hodiny vyučujúcich. Aj keď sa s nimi študent dohodol, že príde, oni sa prísť neunúvali. A nenapísali ani oznam na dvere, nieto ešte seminárku! To si ani nechcem predstavovať, čo by mi môj zamestnávateľ povedal (a myslím, že nielen môj), keby som sa neunúvala do roboty! Navyše, pre študenta - pracujúceho na plný úväzok, takýto výlet znamená minimálne pol dňa dovolenky strávenej výletom na univerzitnú pôdu.
To isté platí, čo sa týka chodenia na skúšky, resp. pre výsledky. Dohodne sa pondelok o 10:00, študenti tam stepujú od 9:50 a dôležitý pán docent, či ešte dôležitejšia pani docentka, príde po 12:00 a rovno pred dverami oznámi, že na toľkých nemá čas, berie prvých 15, ostatní nech prídu vo štvrtok.
Chodenie do školy ma však bavilo. Naučila som sa rýchlo písať a málo rozmýšľať, opýtať sa v správnu chvíľu a nehovoriť vlastný názor vo chvíli nesprávnej. Ďalšia ohromná devíza do života! Tiež som si uvedomila, že aj 30-kilová blondína môže byť úžasným človekom. Aj keď rieši problémy, ehm, z iného levelu.
Študent znesie veľa. Ďalší môj veľký objav. Aj ja znesiem veľa. Hlavne v piatom ročníku a keď v týždenníku uverejnia výsledok ratingu Ekonomickej univerzity. Mala som tú česť byť ten deň na skúške. Veľká zábava! Okrem jednej sme všetci vyleteli. Aspoň sme sa dozvedeli, že sme nekvalitný materiál, ktorý sa nedá učiť! A aj keby sme dostali desať opravných termínov, stále nič nebudeme vedieť! A nikoho nezaujíma, že ste to dali na 24. stranu, keď to má byť tuto pri tej kalkulácii, kde navyše nemáte zarovnaný okraj!
Najkrajšie spomienky však budem mať na Edmunda. Keď mi po tisícej návšteve v jeho kabinete dal zápočet, vtedy som si povedala, že už som pani inžinierka. A nehnevám sa na neho, že som musela stále dookola prerábať tú moju seminárnu prácu. Dokonca som aj vďaka nemu hrdá na to, že som skončila štúdium na Ekonomickej univerzite. Verím, že aj ostatných mojich 11 spolužiakov je hrdých a nekonečne šťastných.
Prosím, napíšte mi nejaké pekné slovo do diskusie. Že ste tiež hrdí. Na mňa. Ako moja mama, keď sedela v treťom rade na promóciách. Tak nádherne sa jej leskli oči!!! A tiež mi môžete poradiť, aký rámik sa hodí na diplom.
Ak si však myslíte, že nemám byť na čo hrdá, že Ekonomickú skončí každý, tiež mi o tom môžete napísať. Mňa to poteší. Naozaj. Lebo ja viem, že to nebolo len o srande, chichotaní, opisovaní z meotaru (či v poslednom roku aj z projektora!) a draní viac či menej značkových riflí, ale aj o vážnych veciach a výpočtoch! A ešte som mladá, tak mi neberte moju radosť a hrdosť na to, že ešte tak málo viem o živote a finančných derivátoch v medzinárodnom obchode!
