Dobre vedel, ako na to. Zahrá romantického básnika a bude jeho. Musí byť jeho. Ani na stotinu sekundy nezaváhal...
Prisadol si a uprene sa jej zadíval do očí. Ospevoval jej krásu, nežne bral jej ruky do svojich, prikladal si ich k ústam a neustále opakoval, ako dlho čakal na túto chvíľu. Celý život čakal na to, kedy príde. A ona prišla. Musí ju znovu vidieť. Znovu sa dívať do jej krásnych očí. Znovu počuť jej hlas. Najlepšie hneď zajtra. Dlhšie určite nevydrží...
Opíjal ju krásnymi rečami... a vínom. Oboje účinkovalo dokonale. Bola to priam smrtiaca kombinácia. Tancoval s ňou, točila sa jej hlava, cítila jeho pevné telo, ktoré ju viedlo... Viedlo von, na vzduch... Hovorí, aká je úžasná... a že hneď tu, za rohom, má svoj byt, či by sa nechcela pozrieť. A ona chcela...
Posadila sa na kraj postele, on k jej nohám... Hral jej na gitare, sviečky blikotali, pritisol sa k nej bližšie a bližšie, hladil ju po vlasoch, bozkával pery... a krk... Cítila jeho mocné ruky, nebránila sa, keď ju vyzliekal, tušila, čo bude ďalej... kým sviečky budú horieť, kým ich tiene budú tancovať po stene...
Už nie je panna. Bol prvý, len on, jediný, znovu skóroval...
Čakala, že sa k nej pritúli, bude ju nežne hladkať a niečo krásne šepkať do ucha. Ako predtým. Nešepkal však nič. Mlčky vstal, podišiel k oknu, zapálil si cigaretu. Nevedela, čo má robiť. Vo filmoch vždy nasledoval strih a romantické raňajky do postele. Vonku však bola ešte tma...
Povedal jej, aby sa obliekla. Zavezie ju domov. Nechápala. Nemal to urobiť, teraz už vie, keď sa na ňu díva, ako bezmocne sedí na posteli... taká biela a krehká, vydaná na milosť a nemilosť. Na jeho milosť a nemilosť...
On nie je typ na vzťahy, mrzí ho to. On nie je ten, koho by ona chcela doma predstaviť rodičom. On nie je ten, čo s ňou pôjde v nedeľu na omšu. On nie je ten, ktorý bude stále po jej boku. On nie... Ľutuje, čo jej urobil. Naozaj nemal. Snáď mu to niekedy odpustí...
Prvýkrát ľutuje, tuší, čo spôsobil. Bolí ho, keď ju vidí plakať. Tak veľmi by ju chcel urobiť šťastnou! Vie, že nedokáže. Vezme ju do náručia, najnežnejšie ako vie, ich slzy padajú na vankúš, ich dva tiene sa spojili v jeden, nehybne stojaci na stene, pri okne, akoby chcel zo zúfalstva každú chvíľu vyskočiť von...
Nie je to však koniec. Ten ešte len príde. Pretože na konci musí byť happyend! Alebo nie?
