Snaží sa myslieť na tú kreslenú rozprávku, ktorú minule pozerala s bratovými deťmi. Celý dej sa odohrával počas bieleho dňa, svietilo slniečko, všetci boli šťastní. A možno sú doteraz...
Ona však kráča tmavou ulicou a strach sa jej zarýva pod jej bielu kožu. Nechce tomu podľahnúť. Teraz nie. Možno potom, neskôr, keď za sebou zatvorí dvere svojho bytu. Zažne svetlo, ktoré nechá svietiť až do rána.
Rozmýšľa, odkedy je táto ulica taká tmavá. Áno, spomína si, kedysi svietili lampy až tam, ďaleko, nekončiaci pás svetla ju vždy zaviedol bezpečne domov. Aj cez park, kde na lavičkách vysedávali milenci a šepkali si romantické vyznania až do svitania. Teraz na tých lavičkách spávajú bezdomovci. A lampy porozbíjali, aby im to žiariace svetlo nesvietilo do očí...
Z premýšľania ju vytrhne nový zvuk. Čo je to? Započúva sa. Sú to kroky. Kroky?! Rozbúcha sa jej srdce. Čo má robiť? Dať sa na útek? Vie, že so svojou kondíciou neutečie ani invalidovi. Snaží sa zachovať chladnú hlavu. Napadne ju, či by bola pokojnejšia, keby minulý týždeň nečítala v novinách o tých nočných prepadoch. Snaží sa spomenúť si, aké rady dával autor článku čitateľom, ak by ich niekto prepadol. Nespomína si ani na jednu. Zo strachu jej oťažievajú nohy. Kroky sa približujú, už sú celkom za ňou...
"Ako dobre, že som vás dobehla." Vyparádená žena okolo päťdesiatky sa na ňu usmieva. "Nerada chodievam domov potme. Bojím sa. Vraj tu nejaký chlap prepadáva ženy. Ešteže ste tu vy, pôjdeme spolu." Je to stará Hazalová, z toľkého strachu ju takmer nespoznala. Býva v tom istom bloku. "Hej, aj ja som o ňom čítala." Usmeje sa o rozmýšľa, kto už by chcel prepadávať starú Hazalovú, stokilovú jazyčnicu, ktorá nepustí nikoho k slovu. "Bola som v divadle. Také skvelé predstavenie. A mal pre mňa prísť manžel. Ale pokazilo sa mu auto..."
Nepočúva. Starú Hazalovú sa ani nedá počúvať. Aj keď ju asi nikto nemá rad, teraz sa teší z toho, že ju stretla. Jej ruka je zavesená cez tú jej a spolu kráčajú tmavou ulicou.
"No a niekedy musíte prísť ku mne na kávu, jeden známy mi doniesol takú fajnovú, z Latinskej Ameriky. Potom vám dorozprávam, ako sa skočila tá divadelná hra." Lúči sa s ňou stará Hazalová, ešte jej zamáva kľúčami a otvára dvere.
Oprie sa chrbtom o stenu a privolá výťah. Natiahne sa za vypínačom, štukne raz, dvakrát... Svetlo sa nerozsvieti. Zostáva stáť v tme. Výťah mal byť už dávno pri nej, aj keby ho privolala z najvyššieho poschodia. Čo to má znamenať?! Zrazu sa jej zdá, že stena, o ktorú sa opiera, sa začína rúcať. V panike vyťahuje z kabelky mobil a chce vytočiť prvé číslo, ktoré má v adresári. Ale čo povie Alojzovi, plachému starému mládencovi z účtarne? Počuje buchnutie dverami. Ktosi ide. Ktosi sa k nej blíži. Cíti dotyk studenej ruky. Mobil je vypadne a rozletí sa na dlážke. Sila v nohách ju opúšta, kĺže sa popri stene k zemi... Cíti niečí dych na svojom krku, fučí jej pri uchu a pre tlkot svojho srdca takmer nepočuje, ako jej ten hlas povie: "Slečna, ste v poriadku? Nebojte sa, vypadol prúd. Ale mám baterku, bol som pre kompót v pivnici, manželka je tehotná a dostala chuť na jahody. Teraz, o jednej v noci, no chápete to?"
