Ďalšia záležitosť, ktorá ma už naozaj dokáže poriadne rozčúliť je skutočnosť, že cestní piráti na našich „bezpečných“ cestách ignorujú dopravné predpisy, nedávajú prednosť v jazde alebo obiehajú na plnej čiare a v zákrutách aj dva, tri kamióny. Koľkokrát takáto intolerancia a agresívne správanie vyústili do zbytočnej tragédie? Dokedy budeme trpieť takéto prejavy ľudskej drzosti a ľahkovážnosti? Koľko ľudí ešte musí prísť o zdravie alebo o svojich blízkych? Hlúposť a intolerancia sú dlhodobo zhubným prejavom našej spoločnosti. Nezodpovední a riskujúci vodiči by si mali konečne a bezodkladne uvedomiť, že svojím konaním neohrozujú len seba, ale aj iných účastníkov dopravnej premávky a nevinné posádky iných vozidiel. Takéto prejavy a aspekty správania sa jednotlivcov v spoločnosti mi pripomínajú aký nebezpečný môže byť „sociálny darwinizmus a právo silnejšieho“ v praxi. Intolerancia a neznášanlivosť v našej spoločnosti majú viacero foriem. Z viacerých relevantných foriem možno spomenúť náboženskú, politickú, sociálno-ekonomickú, kultúrnu, etnickú, rasovú a v poslednej dobe dokonca aj akúsi „edukačno-intelektuálnu“. Všetky spomínané formy intolerancie sú najlepším merítkom a ukazovateľom vyspelosti našej občianskej spoločnosti. Najviac nerozumiem asi tomu, prečo sa ľudia u nás porovnávajú a útočia na seba kvôli svojmu typu vzdelania. Veď práve slobodné vzdelávanie je jedným z hlavných výdobytkov demokratického zriadenia spoločnosti a práve ono by malo byť spoločenským tmelom, resp. sociálne integrujúcim prvkom našej spoločnosti. Niektorí ľudia u nás ešte stále nepochopili, že diferenciácia v vzdelaní je jedným zo znakov jednoty. Každý predsa vie a má talent na niečo iné, nikto nevie všetko a preto je potrebné aby každý z nás mal iný typ vzdelania...Každý má iné danosti, každý pochádza z iného prostredia, máme rôznu výchovu a vlastnú životnú cestu...Pri rôznych formách intolerancie zohráva formu aj sociológmi opisovaná snaha jednotlivcov po konformite. Väčšina členov spoločnosti sa bojí názorovo alebo ináč vytŕčať z „davu“. Niektorí ľudia majú prirodzený strach z toho, že by sa mohli ocitnúť v nejakej názorovej menšine, či v opozícii voči mienke majoritnej časti spoločnosti, voči dominantnej kultúre a pod. Vo svojich argumentoch sa preto snažia (česť výnimkám) opierať o názor, resp. presvedčenie akejsi „anonymnej väčšiny“ alebo za nejakú nimi vytvorenú premennú, za ktorú si podľa potreby dosadia to, čo im momentálne vyhovuje. Napr. podľa intelektuálov je to tak...Alebo: „Väčšina súdnych ľudí by iste súhlasila so mnou...“ „Moderná veda by mi dala za pravdu, že...“ Koľkokrát to zažil už každý z nás, keď nás niekto pri dialógu alebo diskusii presviedčal, že takýto názor máme len my a že väčšina si myslí niečo úplne iné. Nie je to nič iné ako pokus o naše zneistenie aby sme pri diskusii ustúpili z našich pozícii – čo je typický prejav zámerne nekorektnej argumentácie. Ani väčšina nemusí mať nutne pravdu, naopak história ukázala úplný opak... (a to je dnes považované za jednu z hlavných slabostí a nevýhod demokracie) Spoločnosť tak môže prostredníctvom verejnej mienky vyvíjať nátlak na jednotlivca, aby ten svoj odlišný názor neprezentoval zo strachu pred nesúhlasom, aby si ho nechal sám pre seba, alebo najlepšie, aby sa stotožnil s väčšinovým názorom... Pre občiansku spoločnosť je však rovnako dôležitý súhlas ako nesúhlas. Každý môže s každým nesúhlasiť, no nikto nemôže nikomu brať jeho presvedčenie a už vôbec nie ho pre jeho presvedčenie ponižovať, zosmiešňovať a pod. Ak ukazujú udalosti z posledných dní, u nás to stále nie je úplnou samozrejmosťou.
Intolerancia ako prejav nevyspelosti občianskej spoločnosti
Už dlhšiu dobu je možné pozorovať, ako sa v našej spoločnosti vyskytujú zvýšené prejavy intolerancie a agresivity vo vzťahoch medzi ľuďmi. Či sa už jedná o bežné záležitosti, akými sú drzé neuvoľnenie miesta v autobuse nevychovanými deťmi a mladými ľuďmi v prospech starších a chorých ľudí, alebo v prospech tehotných žien, či dokonca ľudí s telesným postihnutím. Bohužiaľ už nie je nič výnimočné, keď v čakárni u lekára mnohí z pacientov jednoducho odmietajú rešpektovať poradie čakajúcich vytvorené podľa poradovníka (väčšinou zostaveného podľa času príchodu). Dokonca si pamätám prípad, keď objednaný pacient odmietol dať prednosť urgentnejšiemu prípadu (samozrejme nemám na mysli prípad ohrozenia života...) u zubného lekára, konkrétne išlo o mamičku s plačúcim asi päťročným dievčatkom so silnou bolesťou zubov pravdepodobne zmiešanou s deťom vlastným strachom z medicínsko-zdravotníckeho prostredia. Pritom stačilo trochu empatie a ľudského porozumenia...
