Bežím na zastávku. Jeden tam fajčí cigaretu, ďalší je prilepený k svojej polovičke. Vidím aj človeka od nás. Stojí sám. Zbadal ma, no neprihovorí sa mi. On nemôže zato. Všetci sú tu takí.
Vystupujem z autobusu. Mierim do kláštora. Na fakulte som ešte ženu nevidel. Nasledujúcich 12 hodín ani neuvidím. Zvykol som si. Mám ešte 10 minút do začiatku prednášky. Sadám si na stoličku vo vestibule. Pozorujem okolie. Všetci čumia do svojich notebookov. Ja ho nevyberám. Je tu hrobové ticho a desiatky ľudí. Už mi to nepríde zvláštne.
Prichádza správca. Otvára nám učebnu. Na tvári má úsmev, určite jediný v celom areáli. Začína sa prvá prednáška. To sa vydržať dá. Profesori raketovým tempom vykladajú haldy informácií. Na tretej hodine už nevládzem. Píšem čo počujem, no nepremýšlam už nad tým. Nastala jedna z krátkych prestávok. Obzerám sa po učebni. Niektorí programujú ako o život, ďalší sa hrajú. Idem si do automatu po čaj. Vraciam sa do učebne a vidím 300 chlapov ožiarovaných obrazovkami. Po 10 hodinách prednášok sa zničený pakujem preč. Je už tma. Ja som si pamätal ešte ranný svit. Nič to. Aj zajtra je deň.
Prichádzam na intrak. Idem rovno do menzy a sledujem čo si dám na večeru. Sadám za stôl. Pár metrov od seba vidim ženu z ekonomky. Sekundu sa zahľadím. Zbadala ma a hneď otáčam zrak naspäť. Mala zlostný pohľad. Ja ju chápem. Dojedám a smerujem na izbu.
Otváram dvere. Nie sú zamknuté. Pozdravím ho. Žiadna reakcia. Vyslovil som prvú vetu v tomto dni. Ani ostatné dni nemajú od tohto ďaleko. Spolubývajúci so sluchátkami na ušiach s niekým píše. Nepoznáme sa nejak veľmi. Otváram notebook a čítam novinky. Monitorujem svet v ktorom neexistujem. Na icq je zopár ľudí. Nikdy mi nikto nenapíše. Zvykol som si, a tak píšem ja.Púšťam si hudbu, to mi aspoň zdvihne náladu. O polnoci letím do postele. Spolubývajúci práve vypína svoju hru. Čudujem sa ako mrhá svojím časom. Ja ho nemám.
Ďalšie dni sú trocha voľnejšie. Blížiace sa termíny projektov ale môj voľný čas takmer celý zapĺňajú. Nemám na to chuť. Zápočty ale potrebujem. Cítim sa ako stroj. Moje výsledky sú priemerné. Viem,že viac sa už poľaviť nedá.
Je víkend. Dnes som sa rozhodol ísť do spoločnosti. Idem najprv do galérie. Pozerám si výstavu. Sprievodkyňa háďže na mňa nechápavé pohľady. Asi osamelého študenta ešte nevidela. So zmiešanými pocitmi idem potom do kina.Ani neviem čo je to za film. Sadnem si do kresla. Predomnou to 14-ročná dvojica so sebou nevydrží. Presadám si ďalej. Prišiel som sem kvôli filmu. Film končí. Odchádzam. Vidím, že som tu znova výnimočný. Čo už.
Keby mi toto všetko povedal niekto pred rokom, asi by som mu neuveril.
Na gymnáziu to bolo iné. Úplne rozdielne...
