V druhom pripade ma caka den nepredvidatelny. Znizenie nutnej dennej davky ma za nasledok naladu labilnu a smutnu, ktorej majitel caka na kazdu, i tu najmensiu zamienku, aby mohol tu davku zase zvysit. Spod zhrnuteho obocia sa na mna divaju oci pomerne triezve, ale zlostne a nespokojne. Zhrbene plecia a vlekla chodza, sprevadzana castymi hlbokymi vzdychmi naznacuje, ze zivot je este tazsi ako obvykle. Vysoka diplomacia je mojim udelom, ak chcem tento den prezit v mieri a neposkytnut, ba priam predist kazdy mozny dovod na zvysenie davky.
Tretia moznost je v podstate najlepsia. Pohanany svojou pravidelnou navyknutou davkou je v dobrej nalade, energicky, rozvija rozlicne plany a cast z nich, obvykle tu menej ambicioznu, aj uskutocnuje. Hnede oci ziaria, ruka chlapcensky prihladza neposlusne vlasy, jej majitel sa vrha k pocitacu, zameta terasu, ide na prechadzku so psom. Ja pouzivam svoje talenty na to, aby som mu nenapadne nedovolila davku prekrocit, odvadzam pozornost, premiestnim flasku z dohladu. Niekedy je ozajstne umenie v malickostiach.
Po Janovej smrti som sa skoro tri roky potacala v akomsi bezpriestore, kde boli iba spomienky na neho a vedomie, ze uz nikdy viac. Silna euforia, ktoru som citila prve tyzdne po pohrebe a ktora mala korene v akomsi instiktivnom preziti a v hrdosti na seba, ze som tu hrozu vydrzala a prezila, vyprchala a ostalo iba velke nic. Cez den som pracovala a pracovala, vecer som padla na pohovku, otvarala flasu vina, pozerala smutne a tazke filmy a plakala do Ishtarovej hnedej zamatovej srsti. Moja osamelost bola bezhranicna. Niekolkokrat som v zufalstve telefonovala na SOS linky, aby som sa s niekym mohla porozpravat a plakat. Uvazovala som o samovrazde, ale ja sa jednoducho vzdy viac bojim smrti ako zivota. A tak som sa vliekla cez tie prve roky a potom prisiel den, ked som si zase vsimla, ze svieti slnko, pozrela som sa do zrkadla a isla si kupit nove saty. Bezpriestor sa kamsi stiahol, spomienky na Jana boli stale v mojej hlave, ale akosi menej boleli. Mala som skoro styridsat a uvedomila som si ten velky kus zivota predo mnou a ze ho nechcem stravit sama. A dala som si inzerat.
Reakcii bolo vela, okolo sedemdesiat listov od panov rozlicneho veku a pozadia. Najprv som vytriedila uchylnych, perverznych a tych, ktori hladali relaciu cisto sexualnu. Som zena, hladam aj lasku. Ostalo devat serioznych kandidatov, ktorym som zavolala a dohodla si schodzku. A potom zasiahol osud a zmietol tych deviatich zo sachovnice jedinym mavnutim. Dodatocne prisiel list od muza, ktory, ako vysvitlo, byval odo mna ani necele dva kilometre. Ten list sa ma niecim dotkol. Na jednej strane bol drzy, na druhej zase chlapcensky nesmely. Skratka, zavolala som na uvedene cislo a v priebehu par minut sme sa bavili a smiali, akoby sme sa poznali roky. Bol bezprostredny, hravy, mily, nekomplikovany, vesely. Presne to, co som potrebovala. Trvalo tri tyzdne, kym sme sa stretli. Tri tyzdne sme si kazdy vecer telefonovali, zdalo sa, ze sa pozname stale lepsie. A jeden vecer, bolo to uz po polnoci, slovo dalo slovo, skocila som do auta a za par minut som stala pred jeho domom. Zazvonila som, dvere sa rozleteli a v nejasnom svetle z predsiene stal stihly, tmavovlasy muz. V jednej ruke drzal pohar, druhou ma vtiahol dnu. V tmavych ociach mal obdivny usmev a vyzeral ako unavena, mladsia verzia Al Pacina. Bola som stratena. Za tyzden sa ku mne nastahoval.
Trvalo mi par dni, kym mi doslo, ze pije. Trvalo mi par mesiacov, kym mi doslo, ze pije vela, pije stale a nikdy pit neprestane. Trvalo mi par rokov, kym mi doslo, ze nech ma lubi akokolvek, flasu lubi viac, je to logicke, bola to jeho prva laska. A ta je stale najsilnejsia.
Zivot s opilcom je jedno velke dobrodruzstvo. Nikdy neviem, co ma caka. Niektore dni plynu plne zdanlivej pohody, spriadame spolu plany, niektore z nich sa urcite uskutocnia, pracujeme v zahradke, chodime do mesta na trh, na prechadzky so psom. Niektore dni su v znameni flase, nenavidim tie hladke hnede pivove flasky, nenavidim tie male okruhle plechove zatky, ktore nachadzam na tych najnemoznejsich miestach, v garazi, v zahrade, vo vreckach jeho kabata a sak. Niekedy sa rozzurim a vylievam flase do vylevky, jednu za druhou, pozeram, ako ten medovo sfarbeny mok odteka a dufam, ze raz vylejem tu uplne poslednu. Casto sa vecer na neho divam, ako naucenym pohybom, bez toho, aby si to uvedomil, neprestajne dviha pohar a pije. Tmave vlasy mu trocha osediveli, al pacinovska tvar ma vrasky a je trochu oduta. Vidim cas, ktory ho poznamenal a lutujem ho.
A niekedy pridu dni, ked su moje myslienky sive a pomale, traslave a bezvladne, bezutesne ako ta prazdna, veterna a geometricky cista krajina okolo mna. Vidim ten velky kus zivota za mnou, vsetky bolesti, straty, spomienky, to, co ma formovalo, co uz nikdy nezmenim ani nezabudnem. A vidim nas spolocny zivot, ktory mame pred sebou. Nemame rovnake zaluby, nedelime sa o knihy, filmy, umenie. Je toho malo, co nas puta. Starneme spolu, obaja mame velmi malo rodiny, sme spolu uz patnast rokov, lubime nasho psa, lubime aj jeden druheho, urcitym sposobom. Je toho vela, co nas puta.
Minuleho roku som zazila kratky cas, ked som si myslela, ze najdem sil na novy zaciatok. Ze by pre mna este niekde mohlo byt aj nieco viac, nez partnerstvo, scasti zalozene na zvyku, scasti na lutosti, scasti na strachu z opustenej staroby a osamotenej smrti. Ale mylila som sa. Je iba to, co je. Neznesitelne lahky zivot.
N.B. Pan Kundera, ktoreho som velkou obdivovatelkou, mi urcite odpusti, ze som parafrazovala nazov jeho skvelej knihy.
