Bolest som mu sposobila aj tym, ze som mu nedala vnucata. Do ziveho zatalo sklamanie, ktore som mu sposobila mojim odchodom do Holandska. A strasne, najhorsie som ho sklamala tym, ze som mu pri nasom poslednom stretnuti povedala, ze ho povazujem za slabocha, ktory dava celemu svetu vinu za vlastne slabosske a nespravne rozhodnutia. Pozrel sa na mna vtedy pohladom muza, ktory stratil vsetko.
Ked som ho znova uvidela po tej poslednej trpkej konfrontacii, lezal na improvizovanom stole, zbitom z holych dosak a cakal, kedy ho odvezu na kremaciu. Cez dosky niekto prehodil kus zazltnutej cipkoviny, zo vsetkeho najviac pripominajucu staru zaclonu plnu musincov. Neprihodne ma napadol Svejk a "mouchy srali na cisare Pana" a len s namahou som potlacila nervozne uchichtnutie. Mama mu nechala navliect "nedelny" sivy oblek a ten oblek vyzeral prazdny. Limec bielej kosele odstaval tvrdo a skrobene od vpadnuteho krku a jeho profil rimskeho cisara bol neuprosny a uzavrety. Pod nosom mal zaschnuty pruzik krve a ja som odosobnene uvazovala, ako je to mozne, ze nikoho nenapadlo mu to utriet. Mama sa triasla a nariekala, hladkala otca po tvari a drzala mu ruku. Jej temne mahagonovo zafarbene vlasy vyzerali neslusne plne zivota, ako vykrik alebo nadavka. Pomaly som ju tlacila ku vychodu a vo dverach som sa este na neho obzrela. Mlkva siva osoba lezala zatato, nezmierlivo, nehybne. Ziadne svetlo na konci tunela pre mojho otca, ziaden mier, ziadne odpustenie. Vysli sme von a akasi mala zenicka s vytesanou sedivou ondulaciou sa hnala k nam a hovorila: "A vy uz idete? Chcela som vam tam dat nejake pekne husle, aby ste sa rozlucili". Povedala som, ze nie, dakujeme, husle, to by bolo privela.
Preslo vela noci, v ktorych som sa bez spanku divala do jeho zlostnej, uzavretej tvare. Preberala som vsetky sklamania, ktore som mu sposobila. A sklamania, ktore mu sposobili ini. Ale po urcitej dobe znova raz zapracoval cas, ten velky liecitel, a z pozadia zacala vystupovat jeho ina tvar, ktoru som tiez doverne poznala. Tvar, ktora nebola poznacena utrpenim, zradou, sklamanim. Pri prechadzkach s mojim psom som casto myslela na tu tvar, a vedome som skladala kaleidoskop jej vyrazov a pocitov.
Vidim muza, ktory plakal v kuchyni, ked umrel jeho najmilsi postovy holub Misko. Ktory mal tak uzasne zelene prsty, ze este aj kamen rozkvitol pod jeho dotykom. Znovu citim vonu jahod, ktore dosahovali jeho starostlivostou obrich rozmerov a pocujem, ako so stiavnickym prizvukom hovori, to je nova odroda, Senga Sengana a tato je este lepsia, Senga gigana. Vidim zaplavu roznofarebnych astier, ktore vypestoval toho leta, ked prisli ruske tanky. Znovu prudko a cisto rozvoniava rum, ktory mal schovany pri posteli a vidim ho, ako hadze detom z okna kuchyne peniaze, aby mu skocili kupit novu flasticku, aby mama nevedela.
Myslim na to, ako sa raz rozhodol zbohatnut chovom kralikov na kozusinu. Kraliky krasne rastli, este krajsie sa rozmnozovali a otec miesto zbohatnutia vydaval kapitaly za krmivo, lebo ich nevedel pre tu kozusinu usmrtit. Vidim jeho pripitu tvar, ked sa vracal z pozdnych stranickych schodzi a ako nanho moja mala mama vyskakovala, nadavala mu do ozranov a on iba stal a mierumilovne sa smial, velky a hrmotny muz, ktory temer bezo zvysku zaplnal malu kuchynu. Znova prezivam jeho slzy a zufalstvo, ked sme sa vracali v noci z Banskej Stiavnice do Popradu a ulice boli plne "bratskych vojsk". Uz chapem, ako bolestne sa rozhodoval, ako nerozumel, ako sa za kazdu cenu snazil ostat rovny.
Pred casom som nasla staru fotografiu. Stojime na nej kdesi v Amsterdame, moj otec a ja, pri jeho prvej a jedinej navsteve u mna v Holandsku, rok potom, ako som sa vydala. Ja som na fotke mlada, uvolnena, s obrovskym rozziarenym usmevom, patri mi cely svet. Otec je odo mna trochu odvrateny, diva sa bokom, akoby nezniesol pohlad na mna, je velmi chudy a smutny. Nikdy predtym som si nevsimla, aky kontrast vytvarame. Otriaslo to mnou, znova som myslela na to, aka som bola ku nemu tvrda.
Ale existuje nieco ako kozmicka spravodlivost. Navstivil ma prijemny sen. Som na najkrajsom mieste na svete, v Hodrusi. Sedim pred domom na lavicke a okolo buraca leto so vsetkou intenzitou neskrotnych farieb. Zahrada plna otazkanych jabloni sa vinie do strmeho kopca. A po uzkom chodnicku kraca moj otec, taky, aky bol predtym, nez nanho siahol zivot svojou nelutostnou rukou. Nasiroko sa usmieva, slnko sa mu odraza v ociach. Jeho traja psikovia, ktori nikdy nezili spolu, iba po sebe, teraz svorne utekaju za nim a vedla neho, veselo poskakuju, makke dlhe usi im poletuju v miernom vetriku. Moj milovany otec, stastny a nesklamany. Na dlhej prechadzke v paralelnom svete.
