Kazdy den sa boje zacinaju akoby odznova a koniec je v nedohladne. Skormutene srdce chce plakat a vykricat krivdu, ktora sa deje vsade okolo. Ale je to marne. Kazde rano zacina novy boj a nepriatel prichadza vzdy s novou strategiou ako nasu armadu zlomit. Klamstvo a falos, ktore v boji pouziva mu paradoxne podkopavaju nohy a nam davaju iskierku nadeje na vitazstvo.
Koniec boja je v nedohladne a ovladaju nas myslienky na prejdenie na druhu stranu - k nepriatelovi.
Od zbehnutia k nepriatelovi ma odradzaju ich vecerne rabovacky v dobytych osadach a navonok skryta prazdnota v dusi, ktoru poznat len pozornym okom pri zastaveni casu. Myslienky na prejdenie k nepriatelovi zivi predstava podielu na vitazstve z celeho boja. Az pri podrobnejsom preskumani nepriatelovej taktiky nove zistenie mrazi v kostiach. Nepriatelske vojsko pouziva ako stit bezbrannych ludi z dobytych osad len aby sa mohli posunut co i len o meter vpred. Zostavam na spravnej strane dufajuc vo vitazstvo boja, ktoreho vysledok bol zjavny uz na zaciatku. Chodime spat s vedomim, ze nemozme ani v tom najhorsom sne predvidat s cim pride nepriatel do boja zajtra. A tak spanok neprichadza. A ako nocne motyle, ktore chcu byt aj na svetle aj v tme zaroven, tak aj my bojujeme s pokusenim vybrat si spravnu stranu a pridu chvile, ked sa sami presviedcame ze sme na spravnej strane bojiska. Ale je to naozaj tak? Neprehaname to s opatrnostou az tak, ze sami sabotujeme nase utoky?
No teraz nadej na vitazstvo akoby dostojne zomierala v tichu a pokoji, kde ju nikto a nic nevyrusi na poslednej ceste za odpocinkom. Bojim sa co prinesie zajtrajsi den a ako bude boj pokracovat zajtra. Prinesie vitazstvo alebo prehru? Uvidime.
