Kritika zdravým rozumom

Začnem kritikou opozície ako celku, podotýkam, že táto kritika nie je moja vlastná, ale bola zhrnutá minimálne v Denníku SME a týždenníku .týždeň. Jedná sa o nedostatok vlastných tém, málo účinnú mediálnu prezentáciu či púhe reagovanie na kroky vlády. Dobrej opozícii toto v náplni práce nestačí. Kameňom úrazu sú iste rozpory z minulosti, veď pred rokom si ešte Dzurinda a Hrušovský nevedeli prísť na meno a dnes by mali úzko spolupracovať? To je veľmi zložité, ak je to vôbec možné. Nádejou opozície a hlavne SDKÚ je predstavenie nových lídrov (lídra), ktorý (ktorá?) nebude zaťažený minulosťou. Pán Dzurinda určite urobil veľa pre Slovensko, pre stranu ale aj pre Fica. Áno, treba si to priznať, že vlastne Dzurindova vláda vytvorila podmienky pre minimálne štyri roky vlády Roberta Fica a bude veľmi ťažké tieto podmienky čo najskôr pretvoriť na možné volebné víťazstvo stredo-pravej skupiny strán SDKÚ, SMK a KDH. Avšak tieto strany tento potenciál majú, a tvrdou drinou ho môžu za štyri alebo osem rokov využiť.
A teraz späť k SDKÚ. Jej najvážnejšou chybou je osoba predsedu. Iste, Mikuláš Dzurinda má veľký politický talent, veď dokázal vládnuť dva roky s menšinovou vládou, ale v istom momente začne byť strane na škodu. Jeho nesmiernym úspechom bol volebný výsledok nad 18%, ale v budúcnosti takýto výsledok nebude na porážku SMERu stačiť. Treba si uvedomiť konfrontáciu v prieskumoch verejnej mienky: SDKÚ ako strana dosahuje zhruba dvojnásobné percentá ako populatira jej predsedu. Ale ani iní politici tejto strany nemajú oveľa viac (ak vôbec). Preto najvážnejším problémom strany bude v tomto období hľadanie nového lídra. Do úvahy prichádza niekoľko mien. Na prvom mieste sa nachádzajú dve osoby: Ivan Mikloš, ako úznavaný ekonóm a stelesnenie reforiem, a s mierne sociálnejším imidžom Iveta Radičová. Obaja majú jedno veľké negatívum: Mikloš ako personifikácia reforiem má u istej skupiny ľudí nadosmrti červenú, aj keď táto skupina je pre stranu nezaujímavá. Na druhej strane pani Radičová má nevýhodu krátkeho pôsobenia vo vrcholovej politike a preto nemá až takú podporu straníckych štruktúr. Môže to však vývažiť svojou relatívnou popularitou aj v "druhom tábore".
Ostatní politici neprichádzajú do úvahy či už pre ich vysoký vek (E. Kukan) či neznámosť medzi širokou verejnosťou, čo môžu zmeniť iba ich včasnou a zaujímavou prezentáciou v médiách. Zároveň však treba podotknúť, že po posledných voľbách sa objavujú aj relatívne nové tváre, ktoré by v budúcnosti mohli priniesť posun dopredu.
Samozrejmosťou na najbližšie roky je otváranie vlastných tém, akou by bolo napríklad zavádzanie nových reforiem, ktoré by kládli dôraz na zlepšenie správy štátu. Touto témou sa síce zaoberá aj vláda, ale nitko nevie ako to dopadne. To najhlavnejšie, čo teraz opozícia potrebuje, je sadnúť si a začať rozmýšľať, ideálne v spolupráci s niektorými think-tankmi, ktoré dokážu často poskytnúť svieže myšlienky.
Nakoniec by som sa aj ja rád vyjadril k pánu Ficovi, o ktorom som si kedysi myslel, že nemôže byť až taký hlúpy, že ten svoj program má len na prilákanie voličov, že nebude predsa rušiť niečo, čo sa len horko-ťažko podarilo presadiť a čo funguje. No aj keď to s plnením jeho programu nie je až take zlé, aké by mohlo byť, je to predsa len úplne nezmyselné. A som rád, že drvivá väčšina blogerov tu so mnou súhlasí:)