Pokiaľ mi pamäť siaha, na Gymnáziu učili fyziku štyri učiteľky: jedna stará bývalá riaditeľka ZŠ učila len jeden rok a preto ju môžeme opomenúť (aj keď som s ňou mal hodinu aj 11. septembra 2001 v popoludňajších hodinách SELČ). Tie tri by sa dali krátko charakterizovať takto: jedna úplná alkoholička, ktorá si pozornosť udržiavala príhodami o svojej mačke (volala sa Muro, ale bola to ONA). Samozrejme, vždy mali fyzikálny podtón. Príklad: preberali sme ťažisko predmetov. Ona povedala, že keď je prázdna skriňa, neprevrhne sa, lebo ťažisko je pri zemi. Ale keď na ňu vyskočí Muro (alebo Mura? ako sa to skloňuje? ona hovorila vždy Muro...), skriňa sa prevráti, lebo mačka posunie jej ťažisko vyššie a potom to tá mačka schytá... No, stará pani odišla do dôchodku, a my sme dostali asi 40-50 ročnú pani fyzikárku. Nazvime ju pani K. Alebo radšej Vierka. S pani Vierkou som nemal zo začiatku žiadny problém. Bola síce úplne nezáživná a trošku aj prísna (avšak na nesprávnych miestach), ale dalo sa s ňou vyjsť. teda až do septimy a potom hlavne oktávy. Totižto táto pani sedí v jednom kabinete s istým matematikárom, pánom Cs. Tento pán Cs. ma začal nemať rád, lebo jednako ma matematika nebavila (čo som aj dával patrične najavo, mea culpa) a jednako som z nej nechcel maturovať napriek jeho odporúčaniu a prehováraniu. A okrem toho som, ako každý trošku normálny žiak, vyrušoval a podobne. No a keďže ma starý pán začal pomaly, ale isto nenávidieť, preniesol tento cit aj na svoju kolegynku z kabinetu. A minimálne od novembra 2005 ( v oktáve) ma táto pani Vierka počala dusiť. Nie že by ma stále skúšala či tak nejako. Iba mala "blbé" poznámka. Napríklad, Strapák, čo ty stváraš na tej matematike, pán profesor sa mi sťažoval na teba, a to si ešte minulý rok bol normálny. A potom prešla na ťažšie kalibre. Keďže som chodil na osemročné gymnázium, musel som mať fyziku aj v poslednom ročníku. No a pani učiteľka mi dala očividne najavo, že sa tú fyziku budem musieť "drviť". Lebo ona ma nemusí nechať prejsť. No ja, našťastie, hlava inteligentná, a tak to nebol až taký problém. Dokonca som aj na jednej hodine (preberali sme termojadrový reaktor) aj prejavil aktivitu. Nakoniec som z fyziky dostal zaslúženú štvorku (mal som za život iba tri, ďalšia bola z matematiky a tretia z nemčiny, ale o tom nabudúce, už sa teším) a dostal som sa k maturite.
Ale vráťme sa späť k tej ocenenej učiteľke. Pokiaľ viem, je pani, hovorme jej Molekula, najnenávidenejšou fyzikárkou na tejto škole, a pravdepodobne v celej EÚ. Medzi jej záľuby patrí súkanie prepadových písomiek s látkou ktorá sa nikdy nikde nepreberala z rukáva, vyhrávanie cien z tombol na každej stužkovej a buzerovanie žiakov za ich púhu existenciu. Naozaj neviem, za čo mohla tú cenu dostať, až kým som si neprečítal koniec tej správičky z Pezinčana: "učiteľky boli ocenené na návrh vedenia školy kde pracujú". No, až donedávna patrila táto pani do vedenia tiež. Najprv bola jediná zástupkyňa riaditeľky, potom bola jedna z dvoch a na koniec zástupkyňa pre štvorročné štúdium. No a minulý rok ju vykopli. Žeby aspoň malá náplasť na ranu, ktorú jej tým spôsobili? No, každopádne odvtedy je pani Molekula na žiakov milá asi ako sovietsky T-34 ku kope hnoja na bojovom poli. A nakoniec, na Slovensku ani neprekvapí, že jej nástupkyňou na poste zástupkyne sa stala suseda pani Molekuly, ktorá je náhodou aj manželkou istého pezinského primátora. No, zaujímavé.
A čo tým chcel básnik povedať? Sám nevie, ale už by sa patrilo aj niečo napísať, a to že Molekula dostala cenu, ho rozčúlilo. Odteraz bude podobné ceny vždy ignorovať, bojkotovať a zavrhovať. A opätovne sa utvrdil, že na tom Gymnáziu nie je všetko v poriadku. Ešteže už chodí na vysokú, ale článok o nej si dovolí napísať až po jej skončení. A ak nebude mať šťastie, na webe bude už budúce Vianoce.
