Ako mladý človek plný neskazených ideálov o pravde a spravodlivosti, ktoré nám na vysokej škole vštepovali do hlavy politologické kapacity, som aj ja zatúžil byť pri kotli, kde sa rozhoduje o veciach verejných. Ako prvé s čím som sa musel oboznámiť, boli podmienky prijatia do výberového konania. Na to, aby som sa vôbec mohol prihlásiť, bolo potrebných množstvo dokumentov, čestných vyhlásení, kópií diplomov a certifikátov spolu s aktuálnym výpisom z registra trestov. Sú to papierovačky, ktoré vám na Slovensku zoberú deň zo života a pár šedín navyše.
Po absolvovaní prvej etapy nasledovala etapa čakania. Niekedy som už ani nedúfal, či sa vôbec niekto z kompetentných ozve, ale odozva prišla niekedy až v hodine dvanástej. Naposledy to bolo ministerstvo zahraničných vecí, ktoré posiela pozvánky na pohovor deň pred pohovorom. Po obdržaní pozvánky na príslušný odbor máte právo, ako v riadnom demokratickom štáte, na informácie. To znamená, informovať sa o literatúre potrebnej na štúdium na pohovor. Jednotlivé ministerstvá a iné orgány štátnej správy by uchádzačom veľmi uľahčili prácu tým, keby riadne vypísali jednotlivé témy a okruhy do pozvánky. Realita je ale taká, že si na vlastné náklady musíte vytelefonovať z akých materiálov sa máte na pohovor pripraviť. Najhoršie je na tom zase ministerstvo zahraničných vecí, ktoré nemá na svojej neprehľadnej internetovej stránke vôbec uvedené jednotlivé sekcie s kontaktmi a tým, že neskoro posiela pozvánky na pohovor, neostáva ani čas, ani možnosť sa riadne pripraviť.
Pohovor. Po registrácií vás usadia. Mimochodom, na ministerstve dopravy, pôšt a telekomunikácií majú taký neporiadok, že vás pustia aj s dávno starým registrom trestov bez preukazovania totožnosti. Väčšina pracovníkov, čo prídu robiť predslov, je už dávno po expirácií, a práve aj kvôli nim si neviete nájsť miesto v štátnej správe. Sedia tam totiž od začiatku ich úradníckej kariéry, ktorá pozostáva z varenia raňajšej, obedňajšej kávy, dlhého obeda, šuchtania sa v otrhaných papučiach po chodbách s papierom v ruke, čo je už dávno na mieste doručenia elektrickou formou, z nekonečných debát o ničom. O druhej hodine tam zriedkakedy niekoho nájdete. Na druhej strane, koho by lákal dôchodok vo výške 200 eur?!.
S úsmevom na tvári sa začína prvá časť pohovoru - písomná, či už z odborného testu, alebo z angličtiny. Úsmev v tomto prípade ale neveští nič dobré. Medzi vami totižto sedia ľudia, ktorí už dávno vedia, aké budú správne otázky na teste. Na to, aby ste sa aj vy stali majiteľom takejto vzácnej informácie, nemusíte mať vedomosti, skúsenosti, entuziazmus. To všetko zahoďte do koša. Ak sa chcete dostať do štátnej správy musíte, mať peniaze a korumpovať. Známosti? Aj známosti potrebujú z niečoho zarobiť. Testy väčšinou končia katastrofálne pre tých, ktorí nemajú „správny kľúč k otázkam", a tak ak ste náhodou prešli, ocitnete sa pred veľaváženou komisiou, ktorá pozostáva z odborníka zo sekcie, kde sa hlásite a riaditeľa osobného úradu. Po pár otázkach vás pošlú domov s tým, že dostanete vyjadrenie. Samozrejme, zodpovední ho už vedia aj mesiac dopredu. Vám už domov príde len suchý list o tom, že vás na pozíciu neobsadili.
Po osobných skúsenostiach s pohovormi do štátnej správy a s rozhovormi s pracovníkmi jednotlivých ministerstiev a iných orgánov štátnej správy v Bratislave, sa nazdávam, že vyhlasované pohovory sú len zástierkou špinavého obchodovania s vyhlásenými voľnými pracovnými miestami. Nie je nič neobvyklé, keď sa vyhlási výberové konanie a ľudia na jednotlivé pozície sú už dávno vybraní, akurát sa len musia prehodiť v rámci sekcie či odboru. Testy, ktoré sú pripravované na jednotlivé pohovory sú pod patronátom osobného úradu, každého ministerstva alebo iného org. št. správy, a práve tam sa kupčí s testami a robí stratégia koho, kde a za koľko prijať.
Áno, kedysi som mal ideál o pravde a spravodlivosti, ale čím dlhšie žijem na Slovensku, tým rýchlejšie sa mi stráca a bledne. Zrazu je z neho iba čistý papier popísaný červeným atramentom.






