Západné štáty sa ukázali ako výnimočne akcieschopné, keď urýchlene prijali tvrdé sankcie zamerané na ruskú ekonomiku a menu. Členské štáty EÚ, Spojené kráľovstvo, Kanada a ďalšie tiež uzatvorili svoj vzdušný priestor pre ruské stroje. Na druhú stranu Čína označila západné sankcie za unilaterálne a nič neriešiace a nepripojila sa k nim. Kde sa však v tejto rovnici nachádzajú štáty bývalého Sovietskeho zväzu? Keď Valné zhromaždenie OSN hlasovalo o rezolúcii odmietajúcej ruskú inváziu, Bielorusko hlasovalo proti, Gruzínsko sa vyslovilo za jej prijatie a ostatné štáty nehlasovali.
Gruzínsko má skúsenosti s ruskou inváziou – v roku 2008 ruská armáda vstúpila do Gruzínska a dodnes drží pod kontrolou regióny Južné Osetsko a Abcházsko. Prvotná reakcia gruzínskej vlády na rusko-ukrajinskú vojnu bola rozpačitá – Tbilisi odmietlo podporiť západné ekonomické sankcie. Premiér Irakli Garibašvili to odôvodnil tým, že by to poškodilo gruzínsky štát a ľud. Michailovi Fishmanovi, ruskému novinárovi pracujúcemu pre opozičný kanál TV Dožď bol odmietnutý vstup do Gruzínska a gruzínska vláda tiež neumožnila odletieť lietadlu s dobrovoľníkmi, ktorí chceli ísť na pomoc Ukrajincom. Po desaťtisícových protestoch vláda zdanlivo otočila a podala si prihlášku do Európskej únie, navzdory tomu, že podľa pôvodného harmonogramu sa tak malo stať najskôr v roku 2024. V tejto chvíli sa zdá, že zatiaľ čo gruzínsky ľud je na strane Kyjeva, vláda zachováva opatrnú neutralitu.
O niečo jednoznačnejším no zároveň komplikovanejším prípadom je Moldavsko. Vláda zastáva jasne proeurópsky postoj a podala prihlášku do EÚ. Podľa odhadov moldavského analytika Radua Magdina je až 70% občanov proeurópsky naladených. Niektorí však majú obavy, že sa k nim rozšíri konflikt zo susednej Ukrajiny. Na tom má zásluhu aj existencia Podnesterska, separatistického regiónu na moldavskom území, ktoré je pod kontrolou ruskej armády. Predstavitelia Podnesterska už zareagovali tvrdením, že tento krok ukončil rokovania o zamrznutom konflikte.
Vláda v Kazachstane v januári čelila masívnym protestom a situáciu dostala pod kontrolu vďaka ruským jednotkám, ktoré do krajiny prišli na pozvanie prezidenta pod záštitou Organizácie Dohody o spoločnej bezpečnosti (CSTO). Napriek tomu nie je Kazachstan ruskej invázii naklonený. Prezident Kasym-Žomart Tokajev odmietol uznať nezávislosť separatistických regiónov na Ukrajine, a tiež nasadenie kazašských síl v tomto konflikte. Zároveň kazašské autority povolili protest na podporu Ukrajiny v najväčšom meste Almaty – takýto benevolentný prístup k občianskej slobode zo strany vlády nie je v tomto stredoázijskom štáte zvykom. Kazachstan je však v komplikovanej pozícii a nemôže Moskvu otvorene podporiť ani odsúdiť, stojí totiž na rozhraní sféry vplyvu Ruska a Číny a v severnej časti žije nezanedbateľná ruská menšina.
22. februára navštívil azerbajdžanský prezident Ilham Alijev Moskvu a podpísal deklaráciu o priateľskej spolupráci medzi Moskvou a Baku, vrátane vojenskej a obrannej spolupráce. Na druhú stranu, Alijev v januári podpísal energetickú dohodu s Ukrajinou, rovnako ako dohodu o vzájomnej podpore. Po ruskom vpáde začal Azerbajdžan zadarmo poskytovať palivo ukrajinským záchranárom a hasičom. Pozícia Baku sa tak dá označiť ako opatrne pro-ukrajinská.
Arménsko je jediným členom Rady Európy, ktorý hlasoval proti vylúčeniu Ruska z tejto organizácie. Fakt, že Jerevan stojí za Kremľom nie je prekvapujúci berúc do úvahy, že arménska obrana regiónu Náhorný Karabach počas vojny s Azerbajdžanom do veľkej miery závisela na Moskve. Rusko je tiež najväčším obchodným partnerom Arménska. Proruské naratívy v arménskym médiách sú tradičné a vrcholoví politici sú dlhodobo prorusky naladení.
Postoje zvyšných post-sovietskych republík – Kirgizska, Tadžikistanu, Turkménska a Uzbekistanu – sú pomerne totožné. Všetky štyri krajiny zaujali opatrne neutrálnu pozíciu, čo pramení najmä z toho, že veľké množstvo ich občanov pracuje v Rusku a posiela domov peniaze, takže sa ich protiruské sankcie výrazne dotýkajú.
Zrejme najlepšie vidno postoj kirgizskej vlády, ktorá vyšetruje niekoľkých novinárov z TV Next za interview, v ktorom zaznelo tvrdenie, že Kirgizsko má s Ruskom dohodu o vojenskej podpore Moskvy na Ukrajine.
Napriek tomu, že by sa mohlo zdať, že sa svet opäť delí na Východ a Západ, nie je tomu tak. Podporu „prirodzených spojencov“ nemá Kremeľ zaručenú. Výnimkou je Bielorusko, kde sa však konajú protesty a dochádza aj k aktívnemu odboju. Nedávno tiež vznikla bieloruská dobrovoľnícka jednotka bojujúca po boku ukrajinskej armády. Čo sa týka nasadenia vojakov či techniky, Kremeľ sa pravdepodobne bude musieť spoľahnúť na seba. V tejto chvíli sa najmä vplyvom udatnosti a vysokej morálky ukrajinských vojakov môže zdať, že neporaziteľnosť ruskej armády bol iba klamlivý imidž, ktorý Moskva roky starostlivo pestovala. No experti predpokladajú, že čím bude konflikt dlhší, tým väčšia bude brutalita okupantov.
Autor : Matúš Bučko
