V piatok, 17. septembra prebehla v Dušanbe, hlavnom meste Tadžikistanu, každoročná konferencia Šanghajskej organizácie pre spoluprácu (ŠOS), na ktorej padlo rozhodnutie o prijatí Iránu za plného člena organizácie. Teherán s organizáciou spolupracuje už 15 rokov, počas ktorých získal štatút pozorovateľskej krajiny a aktuálne musí prejsť technickými a právnickými procedúrami , ktoré môžu trvať až dva roky. Prijatie Iránu je dôležitým krokom krajiny k ukončeniu svojej izolácie voči okolitému svetu a zároveň príležitosťou pre naštartovanie iránskej ekonomiky a k hlbšiemu zapojeniu Teheránu v regióne.
Šanghajskú organizáciu pre spoluprácu v roku 2001 spoločne založili Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Rusko, Čína a Uzbekistan. V roku 2005 Irán spoločne s Indiou a Pakistanom získali štatút pozorovateľských krajín. Následne, v roku 2008, sa Teherán uchádzal o plné členstvo, ale niekoľko členov ŠOS nepodporilo tieto snahy, predovšetkým kvôli medzinárodnému tlaku ohľadom iránskeho jadrového programu.. V roku 2010 ŠOS schválilo nové kritériá na získanie úplného členstva, podľa ktorých nemôže byť krajina členom, pokiaľ sú na ňu uvalené sankcie Bezpečnostnej rady OSN. Hoci sankcie OSN voči Iránu boli ukončené v roku 2015, prístupový proces Iránu do ŠOS viazol kvôli rade problematických otázok s ostatnými členmi organizácie, a predovšetkým kvôli iránskej podpore tadžickej opozície, ktorý zhoršila vzájomné vzťahy medzi oboma krajinami.
Pristúpenie Iránu k ŠOS značí koniec medzinárodnej izolácie krajiny a prináša perspektívne ekonomickými možnosťami prostredníctvom zapojenia Teheránu do regionálnej spolupráce. Už v priebehu piatkovej konferencie podpísal iránsky prezident Ebrahim Raisi niekoľko dohôd so svojím tadžickým náprotivkom, v ktorých si vytýčili za cieľ dosiahnuť 500 miliónov dolárov v rámci vzájomného obchodu, čo je približne desaťkrát viac, ako je aktuálny stav.
Iránske vnímanie ŠOS ako anti-západnej organizácie však nie je zdieľané naprieč ostatnými členskými štátmi, ktoré sa zdráhajú pripojiť a podporovať iránske šarvátky a nezhody s USA či inými západnými krajinami. To môže byť tiež dôvodom, prečo ŠOS zároveň schválila spoluprácu so Saudskou Arábiou, Katarom a Egyptom ako partnermi pre dialóg. Dôležité je taktiež spomenúť, že ŠOS je založená na konsenze všetkých krajín a funguje skôr ako platforma pre dialóg a spoluprácu a nie ako regionálne aliancie typu EÚ alebo NATO.
Keďže je ŠOS založená na konsenze, je veľmi nepravdepodobné, že by postoje Teheránu zmenili aktuálne postoje organizácie voči západu. Iránske členstvo je preto potrebné vnímať skôr v symbolickej a prestížnej rovine, keďže zisk plného členstva bol dlhodobým cieľom krajiny. Súbežne je nutné vnímať ho aj ako prostriedok pre konsolidáciu vzťahov s Čínou, Ruskom a ďalšími štátmi Centrálne Ázie a akési "znovuzapojenie" Iránu do regionálnej bezpečnosti.
Autor : Dominik Zachar
