Rok od svojej rezignácie sa Saad Harírí vracia na post premiéra Libanonu. Po tom, ako sa Harírímu podarilo získať tesnú väčšinu v parlamente, ho 22. októbra poveril prezident Michel Aún vytvorením novej vlády. Pre Harírího to bude účasť už vo štvrtej vláde a jeho znovuzvolenie je tvrdá rana pre protestujúcich, ktorí už rok demonštrujú proti všadeprítomnej korupcii, zlej ekonomickej situácii a žiadajú odchod politických elít.
Protesty, neskôr známe ako októbrová revolúcia, sa začali v októbri 2019, keď vláda vyhlásila implementáciu nových daní (ako napríklad spoplatnenie hovorov cez aplikáciu WhatsApp) ako spôsob boja proti dlhotrvajúcemu ekonomickému prepadu. Demonštrácie viedli k Harírího odstúpeniu v októbri 2019. Premiér sa vzdal funkcie len pár hodín po tom, ako stúpenci hnutia Hizballáh a podporovatelia šiitskej strany Amal napadli protestujúcich. Líder Hizballáhu Hassan Nasralláh predtým viackrát vyhlásil, že nesúhlasí s Harírího odchodom.
Avšak v krajine, ktorej vládnutie je založené na náboženských a etnických sektách, to vrie už dlhšie. Vo vládnych špičkách panuje korupcia a Libanon je jednou z najzadlženejších ekonomík. Krajina, kedysi považovaná za "Švajčiarsko Stredomoria”, je taktiež vnímaná ako západný front boja o nadvládu v regióne medzi Saudskou Arábiou a Iránom. Rijád podporuje sunnitské strany a taktiež Harírího, Teherán zase stojí za šiitským hnutím Hizballáh, ktoré je považované za násilnejšie hnutie v krajine. Je tiež veľmi dobre vyzbrojené, čo dokazuje aj jeho 34-dňový konflikt s Izraelom z roku 2006.
Počas Harírího absencie sa novým vládnym kabinetom nepodarilo dostať situáciu pod kontrolu - korupcia je stále všadeprítomná, ekonomika aj ďalej čelí úpadku a takmer absencia sociálnych služieb je ešte viac viditeľná z dôvodu prepuknutia pandémie nového koronavírusu. Mierové protesty často vyústili k násilným stretom, či už medzi protestujúcimi a bezpečnostnými zložkami, alebo protestujúcimi a členmi Hizballáhu.
Krajina dostala ďalšiu veľkú ranu, keď v auguste vybuchol jeden zo skladov v bejrútskom prístave. Pri výbuchu prišlo o život 178 ľudí a taktiež bol zničený prístav, cez ktorý do krajiny prúdilo až 80 percent obilia. Poškodená bola aj veľká časť Bejrútu, ako aj jediné silo na skladovanie obilia. Zničené boli aj zásoby liekov a pohonných látok. Po tomto incidente a veľkých protestoch rezignoval Harírího nástupca Hassan Diab.
Na poste premiéra ho nahradil Mustafá Adíb, ktorý zotrval na tejto stoličke len mesiac. Dôvodom bola jeho neschopnosť zostaviť vládu kvôli nezhodám sektárskych skupín, čím sa zase otvoril priestor pre návrat Harírího s podporou Francúzska, ktoré sa ako bývalá koloniálna veľmoc snaží v krajine nastoliť stabilitu.
Po nástupu do funkcie premiér sľúbil reformy na posilnenie ekonomiky a dodržanie plánu, ktoré navrhlo Francúzsko žiadajúce dočasnú úradnícku vládu. Tento krok podporujú aj Spojené štáty, avšak s plánom nesúhlasí Hizballáh ani politická strana Amal. Podmienkou Harírího opätovného nástupu na post premiéra tiež bolo, aby ostatné strany podporili implementáciu programu, ktorú navrhol Medzinárodný menový fond. Zdôraznil tiež dôležitosť zahraničných investícií na stabilizáciu ekonomiky, ako aj domácej meny.
Napriek sľubom je málo pravdepodobné, že sa Harírímu podarí stabilizovať situáciu. Vedenie Libanonu preberá ešte v horšej kondícii, v akej bolo pri jeho odchode minulý rok. Politická aj bojová sila Hizballáhu s podporou Iránu je obrovská a nič nenasvedčuje tomu, že by mali záujem podporiť premiérov nový plán. Dá sa skôr očakávať, že sa budú snažiť ďalej rozširovať svoj vplyv. Ďalšiu eskaláciu môžeme čakať aj od protestujúcich, ktorí nevnímajú návrat starého premiéra ako dobrý krok. Štvrté volebné obdobie premiéra, ktorého otec zastával rovnakú funkciu, sa nedá považovať za obmenu vládnych klanov, ktorú libanonská ulica požaduje.
Autor : Jan Mudrík
