Násilné demonštrácie vypukli presne na desiate výročie pádu diktátorského režimu prezidenta Zína Abidína bin Alího, ktorý v roku 2011 odštartoval domino Arabskej jari. Protestujúci vyjadrujú nespokojnosť s hospodárskou situáciou krajiny, ktorá sa borí s vážnymi ekonomickými problémami.
Demonštranti sú frustrovaní veľmi nízkou životnou úrovňou, rýchlo sa šíriacou chudobou a vysokou mierou korupcie. Len v roku 2020 sa miestna ekonomika prepadla o 9% a spotrebiteľské ceny prudko vzrástli. Nezamestnanosť mladých ľudí, ktorí tvoria jadro protestujúcich, je na úrovni 36%.
Situácii neprospeli ani globálne pandemické obmedzenia, ktoré krízu ešte viac prehĺbili, keď výrazne obmedzili počty turistov prichádzajúcich do krajiny. Turizmus a s ním spojené služby, ktoré predstavujú kľúčové odvetvia tuniskej ekonomiky, tak musia čeliť existenčným problémom.
Predseda vlády Hichem Mechichi v televíznom prejave poznamenal, že požiadavky ľudu sú plne legitímne. Zároveň vyzval ľudí k upokojeniu situácie a k skončeniu násilností. Mnoho zúčastnených však vládnym predstaviteľom nedôveruje a požaduje zmenu režimu.
Proti demonštrantom zasiahli tiež bezpečnostné zložky. V reakcii na lietajúce kamene, zápalné fľaše, horiace pneumatiky či vyrabované obchody použila polícia vodné delá a slzný plyn. Na rozohnanie protestov a zabezpečenie poriadku v mestách bola povolaná aj armáda. Len počas prvého týždňa protestov zatkli miestne autority viac ako 1000 ľudí. Podľa informácii nezávislých pozorovateľov sú medzi zadržanými aj ľudia, ktorí sa protestov priamo nezúčastnili. Polícia ich údajne vyvliekla zo svojich domovov len za to, že protestujúcim prostredníctvom sociálnych sietí verejne vyjadrili podporu. V mnohých prípadoch musia zadržané osoby čeliť policajnej brutalite. Taktiež im býva odopretá možnosť stretnúť sa s rodinami, ako aj možnosť zabezpečiť si právneho zástupcu.
Vlna zatýkania demonštrujúcich ale ešte viac rozvášnila. Okrem vyriešenia ekonomických otázok požadujú tiež vyšetrovanie porušovania právomocí bezpečnostných zložiek, ako aj prepustenie všetkých, ktorým bola počas protestov obmedzená sloboda.
Tunisko bolo až donedávna označované za arabský zázrak, keď sa krajine po tzv. jazmínovej revolúcii a následnom páde autoritatívneho zriadenia prezidenta Bin Alího podarilo vyhnúť spoločenskému chaosu a vnútroštátnemu konfliktu ako tomu bolo v Sýrii či Líbyi. Nedošlo tiež k znovunastoleniu autoritatívneho režimu, ako v prípade Egypta a Tunisko tak prešlo pomerne úspešnou demokratickou tranzíciou.
Aktuálne dianie však naznačuje, že krajine sa ani po desiatich rokoch nepodarilo naplniť očakávania, ktoré priniesla revolúcia v roku 2011. Slabé vlády neboli schopné vyriešiť zásadné problémy a Tunisko tak stále bojuje s represiou bezpečnostných zložiek, chudobou, korupciou a sociálnou nerovnosťou. Napriek tomu, že Tunisko v tomto roku pravdepodobne požiada o finančnú pomoc od IMF, nedá sa predpokladať, že tento krok povedie k výraznému zlepšeniu situácie v krajine, najmä vďaka limitovanej schopnosti tuniskej vlády presadiť potrebné reformy.
Autor : Michal Franek
