Deň prvý: Welcome toMiami, Miami Ami-Yummy.
Môj newyorský Boeing mal o necelé 3 hodiny pristávať namiamskom medzinárodnom letisku, kde som mal mať pôvodne približne hodinu naprestup do ďalšieho Boeingu smerujúceho do Guatemala City. To som ešte netušil,že v Miami International Airport je na presun z bodu ktoréhokoľvek A doktoréhokoľvek bodu B hodina tak akurát. Pod „tak akurát“ sa pritom v tomtoprípade myslí „poznaj svoje letisko ako vlastné papuče, nestrácaj zbytočne časpýtaním sa na smer cesty a utekaj čo ti kolená stačia“. Pravda, v prípade,že by moje lietadlo do Miami skutočne dorazilo v plánovaný čas, možno bysom to do Guatemaly tak-tak, ale predsalen – stihol...
„Dámy a páni,hovorí k vám kapitán. Vyzerá to tak, že momentálne máme na odletovej dráheletiska La Guardia menšiu dopravnú zápchu. Náš let sa zrejme oneskorío zhruba 20 minút, ďalšie informácie vám poskytnem hneď, ako ich budemmať.“
O 20 minút neskôr...
„Dámy a páni,hovorí k vám kapitán. Vyzerá to tak, že dopravná situácia na odletovejdráhe na letisku La Guardia sa nezmenila. Momentálne sme lietadlos poradím č. 14, čo znamená, že by sme mali vzlietnuť o zhruba 25minút. O vývoji situácie vás budem priebežne informovať.“
O 30 minút neskôr
„Dámy a páni,hovorí k vám kapitán. Dopravná situácia o takomto čase je veľminepriaznivá, vyzerá to trochu horšie, ako som predpokladal. Momentálne nám naodletovej dráhe bolo pridelené poradové č. 12, čo znamená, že by sme malivzlietnuť približne o 15 minút.“
O 15 minút
„Dámy a páni, totoje opäť váš kapitán. Ďakujem vám za vašu trpezlivosť, o 10 minút by smemali konečne vzlietnuť. Prosím, nasaďte si bezpečnostné pásy a vypnitevšetky elektronické zariadenia.“
Ako som počítal, tak som počítal, na prestup v Miami bymi malo ostať zhruba... mínus 15 minút. Aj keď je známe, že príletové časy súo nejakých tých pár desiatok minút nadsadené, stále to vyzeralo dosť zle.Nabral som odvahu a spýtal sa svojho stewarda, či si myslí, že to stihnem...
„Don’t worry man, you’re gonna take it. But I’m not gonna lie to you: In Miami, you gotta run. Andwhen I say run, I mean run!”
Ešte somžoviálne poznamenal, či by mi pán steward nespravil službičku a nepoprosil by pánapilota, nech trošku dupne na plyn. V súlade s mojimi trojmesačnými skúsenosťamis americkým zmyslom pre humor na mňa afroamerický letušiak iba nechápavo pozrela opýtal sa, či nechcem niečo na pitie… Iba som žartoval, preboha! Ahaaa, takpotom hahahaa! Juropijen hjumr…
„Prázdnivová Krčma“ za2 tisícky
Akokoľvek som na gympli mohol patriť medzi TOP 5 bežcov nakrátke trate, utekanie v čase v stredoškolských telocvikárskychosnovách akosi nefigurovalo. V momente, keď som vystupoval zo svojhonewyorského lietadla, na prestup do Guatemala City som mal cca plus-mínus -5minút. Ešte raz a slovom: „mínus päť“! Rozhodol som sa zabojovať sis osudom a dupol som na svoje trekové sandále. Za chvíľu mi došlo, ževlastne ešte ani nepoznám číslo svojho letu, tobôž odletovú bránu... Namaličkom monitore priamo pred mojimi očami svietilo v kolonke DEPARTURES„12:35 Guatemala City, DEPARTED“.
Veľmi nás to mrzí, blablabla, nebola to naša chyba, blablabla,v prípade dopravnej zápchy a zlého počasia nemáte bohužiaľ nárok nafinančné odškodné, blablabla, ďalší let do Guatemaly vám môžeme zarezervovať na11:30 zajtra, blablabla, v takýchto prípadoch poskytujeme našim zákazníkommožnosť stráviť noc v hoteli Hollyday Inn, blablabla, 50 percentná zľava, pouhých 70 $, blablabla, 70 dolče, uot dfak, blablabla, uot-d-fak?!!
So servilným pracovníkom American Airlines som pomaly strácalnervy. Akože NEMÁM NAROK?! Nebola to moja chyba, chápeš, ty špinavý yankee, kdemám teraz stráviť 24 hodín?! Oukej, oukej, klídek Palo, on za to, chudáčiskonemôže, nebuď naňho taká sviňa...
Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomil, že sa v podstatenič takého hrozného nestalo. Mal som síce zarezervovanú noc v hosteliv Guatemala City, rezervácia ma ale nič nestála, za to ten hostel bol poriadnemastný (20 dolče). Kašlať na 70 dolárov, spravím si Hollyday, strávim nocv Miami, zajtra doobeda konečne Guatemala...
Veľmi výstižné... (v pozadí 4 vankúše rôznej tvrdosti) foto: autor
„Fajčiarsky, alebo nefajčiarsky apartmán, pane?“ spýtala sa marecepčná v hoteli Hollyday Inn a ja som sa nezmohol na iné ako „Tofakt môžem vo svojej izbe fajčiť?! Paráááda!“ 4 druhy vankúšov (každý inéhostupňa tvrdosti), 7 uteráčikov (každý inej veľkosti), kávovar (americký), 2samostatne zabalené porcie mletej kávy (kolumbijské), 2 kávové filtre, nerezovánádobka na vychladené šampanské (alebo vychladenú kolu), telka so slušnouuhlopriečkou (...a s P.r.i.a.t.e.ľ.m.i.), manželská posteľ (samota bolí),obrovské okno s výhľadom na nočné Miami (uau!), veľké rozkladacie kreslo(raz si také kúpim!), ventilátor na odsávanie cigaretového dymu (nehúl užtoľko!), žehlička aj so žehliacou doskou (useless), dva nočné stolíky... Hneďsom vedel, kam odišlo mojich 70 dolárov. Keď som neskôr zistil, že za jednu nocsa tu skutočne v normálnom prípade platilo 140 dolče, cítil som sa eštelepšie. Nakoniec sa to nezačalo až tak zle. Na druhej strane, za tie 3 mesiaceto bolo po prvýkrát, čo som mal stráviť noc úplne sám. Aj keď v nenormálnomluxuse a konečne v poriadnej posteli – ale sám. Začal som si zvykať.
Deň druhý: No hablaespaňol, perdon por favor...
Medzinárodné letisko v Guatemala City je skutočnezvláštne miesto. Tak trochu pripomína lietadlový hangár v Janíkovciach,tak trochu bratislavské letisko niekedy tesne po páde komunizmu. Interiéra exteriér príletovej haly oddeľovala miestami iba drôtená stena, spozaktorej som mohol pozorovať usmievavých hispáncov, ako hádžu všetku túnespočetnú batožinu na bežiaci pás ústiaci dovnútra. Začínal som mať obavyo to, že môjmu husky batohu sa podarí prežiť tú dlhú cestu z New Yorkucez Miami až do Guatemaly bez ujmy na zdraví...
Batoh, našťastie, dorazil v poriadku, čo sa ale nedalopovedať o mojich plavčíckych okuliaroch s päťstovkovým UV filtrom,oranžovými sklíčkami a štýlovým metalízovaným rámom. Sklíčka prežili,coolový rám nie. Brejle ale padli za obeť správnej veci, budem na ne spomínaťlen v dobrom, hasta la vista moje milované, prežil som s vami,prežijem aj bez vás...
Pôvodný plán stráviť noc v druhej najväčšejstredoamerickej metropole som zavrhol už v Miami. Boli ešte len 3 hodiny, čobol dostatok času presunúť sa do cieľovej destinácie č. 2 – mestečka Antigua. Môj všade–bol–všetko–videlcestovný sprievodca Lonely Planet miaj tak neodporúčal potulovať sa po nevábnych uliciach tohto trojmiliónovéhomegalopolisu. Príliš veľa smradu, hluku a číhajúcich nebezpečenstiev.Okrem toho, 2 týždne na Guatemalu boli tak či tak cestovateľské minimum. Nebolčas na metropoly.
Akonáhle som sa predral pomedzi desiatky dotieravých taxikárovčakajúcich pri východe z letiska, poobzeral som sa po nejakom expresnomminibuse smerujúceho priamo do Antiguy. Najlacnejšia možnosť – využiť službytunajších chicken busov (ešteo nich bude reč) – zahŕňala strastiplnú a namáhavú cestu mestskouhromadnou dopravou až do srdca G.C. Spolu by ma to pravdepodobne nevyšlo viac ako5 dolárov, ale do cieľa by som sa nedostal skôr ako pred zotmením. Minibusy,ktorých bolo všade naokolo plné letisko, vás za 10 dolárov odvezú kamkoľvekchcete, sú rýchle, bezpečné a komfortné. Taxík vychádzal na zhruba dvakráttoľko. Guatemalské ceny ma začali fascinovať.
Guatemala City, obdobie dažďov (cesta do Antiguy) foto: autor
Tak či tak, 40 kilometrová cesta do Antiguy nám trvala niečovyše dvoch hodín: vďaka geniálne prepracovanému dopravnému systému, ktorého„(don’t)know-how“ údajne tamojšie radné autority odkúpili od bratislavskéhomagistrátu . V minibuse som sa stihol zoznámiť s jednou Francúzkoupoľského pôvodu (ešte sa stretneme), peknou Kolumbijčankou (no habla inglés!)a izraelským párikom (vedeli, kde sú Košice!).
Nemohol som uveriť tomu, že som konečne vo svojej vysnívanejGuatemale. Prvé dojmy boli viac ako skvelé. Všetko tu páchlo exotikou, odpestrofarebných domčekov v prašivej Guatemala City cez neustále trúbiacerovnako pestrofarebné autá jazdiace plus mínus raz v ľavom, razv pravom dopravnom pruhu, až po strmé serpentíny lemované krásnymi horamia’la Oravská vrchovina.
Ak ste čítali Marquézových 100 rokov samoty, potom by vo vásAntigua musela vzbudiť podobné pocity ako vo mne – totiž, čisté Macondo. Nízke pomaľované farebnédomčeky, jeden ako druhý a predsa dokopy dávajú neuveriteľne pestrúscenériu. Namiesto asfaltu v celom meste iba riť natriasajúca kamennádlažba, šírka ulíc akurát tak pre 8 konských kopýt, v pozadí podmanivápariaca sa sopka (Volcán Agua). Antigua bola široko-ďaleko doposiaľ týmnajpodmanivejším miestom, ktoré som zažil. Ešte dodám, že tento koloniálny 500rokov starý architektonický experiment je, spolu s Banskou Štiavnicou,zapísaný v zozname kultúrneho dedičstva Unesco. Obe poetické mestečká majúskutočne mnoho spoločného. Kaníkovská hotelová architektúra by však, zrejme ajtu našla svojich miestnych kritikov...
Izraelský párik sa mi ešte počas cesty minibusom ponúkol, žesa s nimi môžem ísť pozrieť na jeden hostel, v ktorom majúzarezervované miesto. Na(ne?)šťastie žiadne jednoposteľové izby už nemali, taksom sa s pomocou svojho všadeprítomného Lonely Planeta pobral hľadať si ubytko na vlastnú päsť.
Bolo pre mňa neuveriteľným prekvapením, že toto 40-tisícovémestečko disponuje takou obrovskou sieťou „batoháčskych hostelov“ (Mochillerov Guesthouses), že sao ne doslova potkýnate na každom kroku. Samostatná jednoposteľová izba satu dá úplne v pohode nájsť za 7-8 dolárov, ak vám nevadí dormitory room (viacposteľová izba),vyspíte sa aj za 5 dolárov. Ja som trval na vlastnej izbe, v miamskomhoteli si rýchlo privyknete na luxus J
Okolo pol šiestej sa v Antiguespustil ľahký lejak, čo bolo – ako som neskôr zistil – tunajším úplnýmpravidlom. September v Guatemale spadá do vrcholiaceho obdobia dažďov,takže každý deň okolo štvrtej začalo pravidelne pršať. Tak či tak, po polhodinovombezcieľnom blúdení avenidami a calle-ami ma už 18 kilov na mojomchrbte začínalo tlačiť ku kamennej dlažbe, chlórovou vodou zničené plavčícke popraskanépäty ma prestávali počúvať.
Konečne som našiel svoj vytipovaný hostel (8 dolárov/noc), keďsa mi prihovorila staručká babička a začala na mňa mlieť čosi pošpanielsky. Moje klasické No hablaespaňol ju neodbilo a ďalej mi rukami-nohami vysvetľovala, čo odomňachce. Stále som nechápal. Nakoniec mi do ruky podala vizitku, na ktorej bolnakreslený nejaký domček a pod ním LaCasa de Estella, rooms for rent.
„Quanto questa, seňora, por favor?“ spustil som na ňu svojuvôbec asi prvú (!) španielsku vetu v živote.
„Cinco dollars!“
„Sinko, sinko.... To je päť, seňora? Cinco? Jeden, dva, tri,štyri, five (ukazujem prsty na ruke)?“
„Sí, sí, cinco.“
O pár minút som už sedel na káve s dvoma peknýmiindiánskymi dcérenkami na verande domčeka pani Estelly. Chudobný, trošku ošarpaný,ale krásne pomaľovaný a s príjemnou atmosférou. Lonely Planet sa opäťraz sekol, zajtra im napíšem mejla, nech pekne Casu pani Estelly zaradia medziodporúčané akomodácie...
La Casa de Estella, no nekúp to! foto: autor
Večer som ešte stihol poslať mejla domov (ahoj mami, nikto manezastrelil, nedostal som maláriu, nie, ešte nejdem domov...), zastaviť sa vovečierke a doplniť zásoby cigariet (guatemalské malbáče za cca 35korún...) a trochu sa potúlať nočným Macondom.Plány na zajtrajší deň: pobehať po Antigue, zistiť autobusové spojenie doCiudad Vieja (prvé guatemalské hlavné mesto) a popozerať sa po možnosti zliezťnejakú tunajšiu sopku.
Večerná siesta, La Casa de Estella foto: autor
Z Guatemaly som ostal celkom paf. A to sa môj výletešte vlastne ani poriadne nezačal...
