Svojim dvom sympoškám z Izraela – Atare a Alize –som dal definitívne zbohom a potom, čo sme si vymenili mejlové adresy,nasadol som konečne na atitlánovskú loďku s cieľom odviezť sa na opačnýbreh Laga – do Panajchelu (čítaj [panahašelu], pozn. Jazykovedného ústavu Ľ.Štúra pri Slovenskej akadémii vied).
Po predchádzajúcej skúsenosti s tamojšou MHD som siradšej vybral miesto hneď pred šoférom, ktorý spoza môjho chrbta s pomocoudvojtaktného motora vymontovaného z legendy nemeckého automobilovéhopriemyslu Der Trabantu ovládalten 20 miestny natriasajúci sa vehikel. Ak sa totiž rozhodnete cestovať lodnoumikrodopravou okolo štvrtej hodiny poobede, LonelyPlanet varuje, že „a trip in the lateafternoon can be a hastle, so prepare your waterproof jacket, otherwiseyou’ll get wet“ (cesta v neskorých poobedňajších hodinách môže byťriadne žúžo, takže si radšej dajte na seba pršiplášť, v opačnom prípadebudete mokrí ako české pivo; pozn. JÚĽŠ pri SAV). Na svedomí to majú rozbúrenéjazerné vlny, ktoré, bohvieprečo, okolo tretej hodiny zosilnejú natoľko, žeinak pokojnú plavbu dokážu o takomto čase premeniť na hotovú jazdutobogánom. Preto si treba obsadiť fleka pokiaľ možno celkom v zadnej časti lode. Keďže z tejto časti svojho tripu nemám príliš veľa vlastného fotografického materiálu, čeknite aspoň nejaké YouTube videá, ktoré som pre vás ponachádzal
Tento týpek ide práve z Panajachelu do San Pedra, teda presne opačným smerom, ako momentálne ja...
Po necelej pol hodine som skončil opäť tam, kde som pred tromidňami začal. Pomaly sa začalo stmievať, vo vzduchu visel tradičný podvečernýlejak (obdobie dažďov) a ja som nemal najmenšie potuchy o tom, kamzložím svojich úctyhodných 18 slivák. Mal som vytipovaných viacero nocľahov,tie lacnejšie však boli od prístavu vzdialené dobrú hodinu pešej chôdze, nehovoriaco tom, že môj americký sprievodca mal pri svojich výpočtoch na myslinormálneho chodca bez 18 kilovej záťaže na chrbte. Hompáľajúci sa spacákvisiaci z môjho Husky-batohu mi na rýchlosti plíženia tiež veľmi nepridal.
Zrazu sa pri mne pristavilo čosi veľmi hlučné a veľmimalé. Miestny taxikár aj so svojím taxíkom: trojkolesovýmpoloautom-polomotorkou, v Ázii príznačne nazývaným zvukomalebným slovom tuc-tuc. Ten sviniar chcel odo mňa zacestu do centra celých 10 dolárov. Hahaha! Za toľko peňazí sa doma odveziemz bratislavského letiska až k hotelu Kyjev, kamarát. A blaváckimafiáni majú pod kapotou svojich folksvágenov namiesto tých tvojich desiatichsomárov dvadsaťkrát toľko koní! Oukej, oukej, zavezie ma do najlacnejšiehohostelu v meste a dám mu 5 doláčov. Za dva by to nešlo?! Dobre, takštyri. Ale no tak! Že si to ty amígo, tres dolares, ale nebavím sas tebou...
Keď budem veľký, kúpim si také isté! (v odraze v ľavom zrkadle moja maličkosť...)
Moja predtucha o najlacnejšom ubytku v meste sanaplnila do bodky. Toto bola celkom jednoznačne tá najväčia diera, na ktorú sompredtým aj potom v Guatemale natrafil. Jednak prístupová jednosmerka plnáštekajúceho zverstva a nefungujúceho pouličného osvetlenia pripomínalascény z hitchkokovských Troch pátračov (Záhada stonajúcej jaskyne), jednaksamotná nehnuteľnosť svojím vonkajším vzhľadom nemala šancu prilákať do svojichútrob žiadnych zazobaných singapúrskych biznismenov. Niečo ako ten hotel Kyjev,ibaže v malom. 25 quetzalov bola však taká priaznivá cena, že chudobnýSlováčisko, hoci ešte pred pár mesiacmi zarábajúci 10 doláčov na hodinu,jednoducho nemohol odolať.
Moja vlastná izba bola však celkom iné techno. Namiesto postele len akýsi smradľavý matrac na štyrochnohách, namiesto svetla blikajúca žiarovka visiaca zo stropu, po oknách anistopy. Nevadí, zajtra o pol piatej nadránom tak či tak nasadám na prvý ranný spoj doQuetzaltenanga, v tejto tmavej fotokomore sa bude dať aspoň nerušenezaspať.
Večer som ešte skočil do centra na jedno Gallo do baru soživou muzikou a poprechádzal sa po rušných uličkách Panajachelu, medzinami dosť hlučného a rušného mestečka. V 60tych a 70tych rokochbolo toto miesto únikovou destináciou pre početnú komunitu amerických hipíkovhľadajúcich oázu pokoja, kde sa môžu spokojne a bezstrestne zhúliť podobraz Boží, počúvať piesne Boba Dylana o svetovom mieri a kochať sapanenskou prírodou, prípadne sa občas okúpať (napr. v Lagu de Atitlán). V septembriroku 2006 už boli z týchto dlhovlasých pobatikovaných mladíkov iba šedivípobatikovaní päťdesiatnici. Rozoznať sa ich dalo podľa bledej tváre, podľabatiky (momentálne out of fashion) a tiež podľa toho, že na rozdiel odpôvodného indiánskeho obyvateľstva chodili väčšinou bosí. Boli všade, kam somsa pozrel. Tak trochu som ich ľutoval, tak trochu som im závidel. Nebyť toho,že toto hlučné party-miesto s nespočetným množstvom nočných barova klubov nebola taká svinská diera, usalašil by som sa tu na staré kolenáaj ja. Stačilo sa v šere poobednajšieho podvečera pozrieť smerom naprekrásne Lago de Atitlán a hneď mi bolo jasné, prečo sa tu tí nadšencirozhodli stráviť zvyšok života...
O pol piatej ráno som už nasadal do prázdneho chickenbusu, kde strávim nasledujúcich úctyhodných 5 hodín. Predtým som touto formoudopravy cestoval maximálne tak dvadsať minút (z Antiguy do Ciudad Vieja, aleboValhally), takže som sa mohol psychicky vopred pripraviť na kompletne stŕpnutúriť a pomliaždený zvyšok tela.
Ten nekonečne dlhý trip na severovýchod Guatemaly som si všakneskutočne užíval. Nad hlavou mi z prenosného magnetofónu celý časvyhrávala guatemalská ľudovka, vedľa mňa sedel o konverzáciu sa neustálepokúšajúci indiánsky deduško a na tom istom dvojsedadle sedela okrem tohoešte aj mayská mamička aj so svojimi dvoma deťúrencami. Znova pripomínam, že Ford Blue Bird, na ktorého stavilatamojšia SADka, bol pôvodne skonštruovaný pre desaťročné americké deťúrencecestujúce do školy, čomu zodpovedala nielen výška stropu, ale hlavne veľkosťsedadiel. Prvýkrát som mal pocit, že som prišiel z opačného konca zemegule.V autobuse som bol jediný beloch, čo celkom stačilo na to, aby sa všetcití indiánikovia s takmer vyplašeným fejsom nechápavo pozerali, kde som satu preboha vzal. Je pravda, že väčšina západných turistov namiesto chickenbusov uprednosťnuje skôr súkromné mikrobusy. A hoci som sa predtýmguatemalskej verejnej dopravy trochu obával, teraz som bol šťastný, že som sizvolil tŕnistejšiu, ale o to krajšiu cestu. Pochopiteľne, že mojou hlavnoumotiváciou bola pôvodne finančná stránka veci. Za dlhočiznú jazdu do druhéhonajväčšieho mesta by som v cestovke ponúkajúcej mikrobusy zaplatilminimálne 30 dolárov, chicken bus ma vyšiel na 4 a pol. Ak bolo niečov tejto krajine naozaj lacné, tak to bola jednoznačne verejná doprava.
Takto vyzerá jazda chicken busom zvonka... (kaskadéri z Jamesa Bonda sa môžu schovať!)
A takto približne to vyzeralo vovnútri (s tým rozdielom, že v tom mojom chicken buse bolo minimálne trikrát toľko cestujúcich... neveríte?)
V 250 tisícovom Quetzaltenangu na mňa čaká čľapkanica vovysokohorskom prírodnom kúpalisku (3000 mnm), oslava dňa nezávislostis dvoma peknými Nemkami, jedným chorvátskym sympaťákom a francúzskymučiteľom matematiky Francoisom, ktorého som predtým stretol v Chichia ešte predtým pri výstupe na sopku Pacaya. O najkrajšiu časť svojho guatemalského tripu sa s vami podelímuž čoskoro...
