Pokračujeme, tam, kde sme minule skončili...
Nápad odtrepať sa do druhého najväčšieho guatemalského mestavo mne zaiskril, keď som náhodným riadením osudu natrafil na jeden vtipný poanglicky písaný časopis s podivným názvom „Xela-Hu“ (Xela je pôvodný názovpre Quetzaltenango, čítaj [šejla]). Strašne mi pripomenul istý podobný magazínvydávaný kedysi dávno v Nitre (volal sa iné ONÉ a približnev čase, keď mi začal rásť pod nosom prvý pubertálny fúz, korunoval som sav ňom za samozvaného šéfredaktora). Xela-Hu tvrdil, že vraj sa tamv deň oslavy guatemalskej nezávislosti koná nejaká mega ekšn, lacné pivo,koncerty, jarmok, kolotoče... Xela je kúl, kto ju nezažil, do konca života budeplakať. Toto som si nechcel nechať ujsť. A tiež som nechcel plakať! Dokonca tripu mi zostával už len necelý týždeň a to som chcel stihnúť eštepyramídové ruiny v Copáne (Honduras). Kamoška Aldona mi ich ale vyhovorila, žeje to tam dosť oničom, navyše, za prechod do Hondurasu sa platí nejakétranzitné oné a vôbec, choď ty radšej do tej Šejly...
Šesťhodinová jazda chicken busom mi dala poriadne zabrať (viďpredch. diel ). Vystúpil som až na konečnej, niekde v samej ritiQuetzaltenanga. Lonely Planet zas odrbával (konečná mala byť na autobusovejstanici v centre). Ale nevadí, bol som síce nevyspatý ako jojkárskasupermodelka, ale nemal som sa kam ponáhľať. K obedu sa iba schyľovaloa na ubytko som mal perfektný tip – podľa Xela-Hu štýlový hostelík za 25quetzalov, môj americký bedeker zhodou okolností tvrdil to isté.
Antické námestie v Xela
Podobne ako v Angigue, topánkovo-čistiaci biznis je aj v Quetzaltenangu na vysokej úrovni
Zlaticia Pushkar pri stand up-e. (Asi paťkrát som ju dookola obehol, hádam ma z tej reportáže nevystrihla)
Toto nie je maľba, ale fotka...
S orientáciou v štvrťmiliónovom meste to bol trochuiný hard core, asi 3krát som už konečne našiel tú trápnu Calle 7, no po hosteliani stopy. Niekedy okolo 2hej poobede som sa dozvedel, že v Šejle je týchCalle 7 asi desať, že si musím najskôr zistiť, do ktorej mestskej časti sa tochcem dosať.
A v tom sa to stalo (nestraš!).
„Hey, Francois, si to ty?!“ zakričal som z plného hrdlana bledú tvár, ktorá mi práve skrížila cestu.
„P-P-P-.... Pablo from Chichi?!“ nestačil sa čudovať tenFrancúz, koho že to v tej 250-tisícovej metropole nestretne. Presne toho Pavolafrom Čekoslovakia (Slovakija jú madrfakr!), s ktorým sa videl pri výstupena Volcán de Pacaya a potom ešte rovnako náhodne na trhuv Chichicastenangu. No a teraz ešte aj v Šejle...
Bol som už totálne vyčerpaný, na ramenách mi cez čiernerebrované tielko trčali fajnové zeleniny (do zelena sfarbené modriny), zmalíčku bez nechta (lost in USA) mi vytŕčal šťavnatý rubínový otlak, náladaklesla pod bod varu, a ja som sa v jednom kuse presúval z boduA do bodu A. Ako v zlom horore od Davida Lyncha. Mullholand Drive,Mulholend Drááájv... Pomóc!
„Jú gou dér, den left and den dér and dér and den left egen.“Francois sa mi svojou geniálnou angličtinou pokúšal vysvetliť, ako sa dostanemdo toho môjho vychýreného hostela. Ku podivu vysvetľoval celkom dobre, lebo užo necelú polhodinu som konečne ležal sklátený na svojej vlastnej posteli.Haluz č. 2: Francois býval v tom istom hosteli a v tej istej izbe.
Život je špirála (povedalže vraj niekto dosť múdry a nebola to tá sexi bruneta v reklame nariasenku od Maybeline).
Zo spánku ma prebrala až nemčina dvoch pekných Nemiek a jednéhoškaredého Chorváta :) Pri pohľade na jedného východoeurópana bezvládneležiaceho polonahého iba v trenkách zn. Next sa všetci traja zmohli len na sori, spiďalej, nechceme rušiť... Rýchlo som na seba hodil tričko a išiel sa zoznámiť.
Ten modrý spacák je môj...
Nina a Lili boli dve sympatické baby pracujúce akodobrovoľníčky v Guatemala City, kde sa venujú chudobným deťom žijúcim nasmetisku (!), ktoré učia po anglicky. János bol tridsaťročný Chorvát,momentálne už dve desaťročia žijúci v Nemecku, ktorý sa do Quetzaltenangaišiel naučiť po španielsky. Šéf mu polročný jazykový pobyt v Guatemalezatiahol z firemného, aby ho následne vyslal do Kolumbie, kde bude mať zaúlohu pomôcť so zakladaním tamojšej pobočky nemeckej firmy. Nie, nevyzeral, žeby fachčil v drogovom biznise...
Zatiaľ čo som sa zoznamoval so svojimi novými spolubývajúcimi,vrátil sa do hostela aj Francois, ktorý mal už na dnešný večer celkom jasnéplány. Okolo siedmej sme všetci piati vyrazili do ulíc osláviť ten ichnárodný sviatok.
Už som to tu spomínal x-krát, ale vôbec jednaz najvtipnejších vecí v Guatemale je verejná doprava. NaQuetzaltenangský mega-jarmok sme sa odviezli s božou pomocouquetzaltenangskej Mestskej hromadnej dopravy. Slovo hromadná pritom v tejto časti sveta nadobúda veľmi zábavnévýznamy. Jedenásťmiestne mikrobusy, ktoré brázdia tamojšie cesty, vás za 20centavos zavezú kamkoľvek si poviete. Pro forma premávajú po pravidelnýchlinkách, ale ak si poviete, že chcete ísť hentama nie tam, všetci cestujúci sabez mihnutia guatemalskej brvy prispôsobia a ide sa tam, kam ste sirozkázali. Dnešný večer bol ale špecifický v tom, že takmer celá verejná dopravabola presmerovaná na jediné miesto – spomínaný jarmok, kde bude dnes polovicamesta hýriť až do rána. Ešte malé upresnenie: ak hovorím o 11miestnommikrobuse, mám na mysli počet sedadiel, nie počet pasažierov. V tomtoprípade treba vynásobiť dvomi. O stŕpnutej riti a pomliaždenýchkončatinách tentoraz diplomaticky nepadne už ani zmienka...
Guatemalská MHD má jednoznačne svoje čaro...
Na jarmoku to rozvoniavalo ako na dedinskej zabíjačke. Všadesamé tučné Guatemalčanky predávajúce čerstvo uvarené tortilly, pečenú hovädzinua iné fajnovosti, stánky s pivom, dedinské kolotoče a plné davymladých opitých Indiánov. Okolo pol noci sme sa vybrali naspäť k hostelu,odtiaľ do večierky na biely rum a poďho do parčíku, ako za mojich starýchgymnaziálnych čias. Z tejto časti večera mám pomerne hmlisté spomienky, ajkeď na vášnivú debatu o tom, ktorá európska krajina že je najkrajšia nasvete, si celkom spomínam. Nina a Lili sa posťažovali, ako si všetciNenemci myslia, že všetci Nemci sú fašisti, Francois si pochvaľoval francúzskysociálny systém, ktorý mu umožnil vybrať si polročné platené voľnoa splniť si sen o cestovaní a János stále točil o tom, akosa nikdy nenaučí po španielsky a príde o prácu. Ja som sa celý tenčas venoval predovšetkým propagácii našej päťmiliónovej krajinky a naprávaltak povesť štátu s najhoršou marketingovou stratégiou na svete. Za toto bymi mali fikomunisti jednoznačne zaplatiť...
Na druhý deň sme sa s Jánosom, Ninou a Lili vybralina trhy, nakúpili všetku možnú guatemalskú zeleninu a uvarili obed pre celýhostel. Medzitým sa v ubytovni objavila početná skupina izraelskýchcestovateľov a košér-nekošér, najedli sme sa všetci spolu.
Zľava: minerálka, rum, coca-cola, Gallo, János, ja a Ninina noha
Tu niekde by som nateraz skončil. Zajtra sa ideme vyčľapkať dokúpeľov vo Fientas Georginas (3000 mnm), kam sa budeme nútení odviezťv dobytčákovskom pickup-e. Cestou do tropického Río Dulce sa ešte konečnestavím v trojmiliónovej megadiere Guatemala City, najhoršom mieste natejto planéte.
Vysokohorské kúpele vo Fientas Georginas (upútavka na budúci diel)
Vidím to ešte na také dva diely, priatelia.
Záverečný epilóg,morálna kataklizma, hapyend, titulky, reklama a ide sa spať. Hasta pronto!
