Francúzka Poľka,najlepšia káva, konečne Pacaya
Volcán Pacaya patrilk miestnym najpopulárnejším vulkanickým destináciám. A hoci bol jehovrchol položený ešte o pár desiatok metrov vyššie ako naša národná pýchaKriváň (2494 mnm, Pacaya 2552 mnm), zdolanie tejto momentálneešte stále aktívnej sopky nepatrilo medzi extra náročné výstupy.
Za 9$ som si v jednej z desiatok miestnych cestoviek objednal odvoz do dediny pod Pacayaou a sprievodcu, bez ktorého sana podobné výlety údajne neradno vyberať. Pre tamojších banditeros boli miesta ako Pacaya veľmi obľúbené, čo mi potvrdiliviacerí cestovatelia, ktorí kde-tu počuli príbehy o v lepšom prípadeokradnutých, v tom horšom unesených západniaroch.Guatemala vo mne vôbec nebudila dojem nebezpečnej krajiny, ale ak si uvedomíte,že tých 40-50 % mayských indiánov tam niekedy nemá ani na šupu od banánu, obraťo pár stovák dolárov nejakého bohatého Angličana by nebol zase až takýhriech. Strašidelné ozbrojené historky som počul aj o samotnej Antigue, po9tej večer sa tam údajne neoplatí túlať po úzkych uličkách (široké vlastne aninemajú). Ja som napriek tomu každú noc úplne osamelý vandroval tými ichneosvetlenými avenidami a callemi a musím povedať, že som sacítil rozhodne bezpečnejšie ako v mojej rodnej Nitre, o Bratislaveradšej ani nehovoriac.
Ešte posledné nákupy...
... a posledné raňajky!
Deň pred mojím výstupom som ešte – svet je malý – stretol v uliciach Antiguy francúzskuPoľku, s ktorou som sa zoznámil v minubuse cestou z GuatemalaCity. Ak si nepamätáte, išlo o 26 ročnú cestovateľku, ktorá blúdila poLatinskej Amerike už viac ako 6 mesiacov, medzitým mesiac pracovala v panamskomsirotinci, húlila kolumbijskú nekresťansky lacnú trávu, potápala sav prekrásnom Belize (niekdajšia súčasť Guatemaly) a bola všade tam,kam som sa počas dvoch týždňoch chcel dostať aj ja. Skočili sme spolu na cafe negro, a musím povedať že potých brečkách, čo som za posledné dni vychlastal, túto kávu som konečne moholnazvať kávou. Nebojím sa povedať, ženajlepšou, aká kedy spočinula na chuťových receptoroch v útrobách mojejústnej dutiny. A voňalááááá....
Najlepšia kaviareň s najlepšou kávou v Antigue
Aldona (áno, tak savolala....) bola vcelku milá baba, ale to jej všadesombola–všetkosomvidelami občas liezlo na nervy. Keď som s ňou preberal môj zajtrajší výstup nasopku a neustále som pochyboval, či som si radšej nemal zliezť niečo poriadne, zase na mňahodila ten svoj vševedovský pohľad: „Urob Pacayu Paolo, urob ty radšej Pacayu...“ Snažilsom sa jej vysvetliť, že náš Kriváň má fakt len o nejakých 50 metrovmenej, ale stále trvala na tom, že kopec je len kopec, ale vulkán – to je sopka(!). O dva dni neskôr, keď mi Aldona o pol štvrtej nadránom polkilometra pod vrcholom trojtisícovky Indiánskynos bezvládne dychčala na chrbátspomenul som si na jej sebavedomé „urob Pacayu Paolo!“.
Ináč to bola fajn baba, len človeku po niekoľkých miesiacochosamelého cestovania (áno, bola baba a cestovala celkom sama) troškustúpne batoháčske ego. Keď sa potom stretnú na jednom mieste piati takítocestovatelia, nebavia sa o normálnych veciach, ale o tom, kto koľkopochodil krajín, v ktorých aerolinkách majú nahovno jedlo, alebo koľkojointov sa dá v Kolumbii vyjačiť za 2 doláre (správna odpoveď = nekonečneveľa...). Nehovorím, že ma zo začiatku tieto veci nezaujímali, ale občas sa tozvrhávalo na tzv. rybárske debaty v štýle „kto chytil vo Váhu väčšiehodelfína“. Že vo Váhu neplávajú delfíny? Ha! By ste sa čudovali!
S Aldonou sme sa dohodli, že sa na druhý deň stretnemev prístave v Panajacheli a ukáže mi okolité dedinky pri Lago de Atitlán. Nakoniec sme sa alevôbec nenašli a opäť sa stretli celkom náhodne. Život má niekedy dosťoriginálny zmysel pre humor...
Podrážka z lunexu,mozog z ementálu
Na ranné vstávania som si počas cestovania celkom vznikol,takže mi nerobilo väčšie problémy zobudiť sa na budík o štvrtej ráno.O piatej som už nastupoval do zájazdového chicken busu, ktorý mal však na rozdielod ostatných chicken busov, pôvodný žltý náter, majitelia sa dokonca neunúvaliodstrániť ani nápis „School Bus“. Ako z Hollywoodu – ibaže namiestodesaťročných detičiek medzinárodná enkláva západných turistov. Veľkosť sedadieltá istá, pre guatemalské indiánske minirite tak-tak-akurát, pre nás ostatných,povedané hudobnou terminológiou, dosť hardcore.
Po hodine jazdy som už stál pod úpätím Pacaye, v 30kilometrov vzdialenej dedinke s čisto indiánskym obyvateľstvom. Mojibudúci sopeční spoludobyvatelia sa mi však vôbec nepáčili. Pri pohľade nadvadsiatku civilizačne poznačených Angličanov a zopár Novozélanďanv som sanemohol nezarehotať: Na nohách skejťácke botasky, v niektorých prípadoch dokoncapenové (!) šľapky (!!!), tzv. flipflopy(to sú také tie ultra ľahké sandáliky, ktoré na nohe držia len vďaka gumenej„paličke“, ktorá sa strká medzi palec a susedný prst). Kámo z NorthFolku sa potom nestačil čudovať, že mu tá fuckin' horúca láva oddelilapodrážku od zvyšku topánky. Toto už bol real hardcore. Bolo fakt vtipné pozorovaťho, ako cestou naspäť stúpa na špičky, prípadne ho občas zoberie na ruky jehopriesvitná legínová frajerka.
Výstup som si veľmi neužil, keďže všetci v skupine saokrem mňa navzájom poznali; išlo väčšinou o mladých západniarov, ktorív Antigue študovali španielčinu. Jediný normálny sa mi zdal asi 40 ročnýFrancúz Francis, ktorý však celý čas viedol horlivé diskusie s našímsprievodcom. Samozrejme, v španielčine, ktorou som nevedel ani ceknúť.S Francisom sa ešte uvidíme dvakrát a v obidvoch prípadoch pôjdeo sakramentskú náhodu. Začínal som si zvykať.
Najskôr pohľad zhora.... (foto: maps.google.com)
Tu sa začínala naša púť...
Vidieť ešte neznamená "byť konečne tam"
"Kon se pase na techase!" vykrikoval jeden Francúz...
Takýchto fotiek sa osamelému batoháčovi počas cesty veľa neujde...
Náš sprievodca. Ďalej sa už nedalo. Vajcia som si nakoniec neupražil :(
Ide sa dolu. Poniektorí po svojich, poniektorí...
S bolesťou v srdci ale s radosťou v mysli,po takmer piatich dňoch, konečne som opúšťal svoju milovanú Antigu. Budeš michýbať moja stará, treba ísť ďalej, nebudem ti písať, napíšem radšej o tebe,ty úzko–uličná pobehlica, ty smradľavá pestrofarebná zeleninová tržnica,buditeľka môjho rána, večerná zornica mojich štyroch večerov.
Nasadol som do pristaveného mikrobusu a odletel smerom navysnívané Lago de Atitlán. Neviem,či ide o fakt o najkrajšie jazero na svete (by Lonely Planet), rozhodne som ale v živote nič krajšie eštenevidel. Snáď len... No, nezachádzajme do intímností. Porovnávaťženskú so sopečným jazerom? Vo vulkanických explóziách by sa pri pár metrochbásnického čreva dala nájsť paralela. Ale nechajme to! (povedal Válek a stal saministrom kultúry)
Atara a Aliza už sedeli v tom istom buse ako ja.Nasledujúcich pár dní strávim s týmito dvomi sympatickými kóšer babami.Okúpeme sa v Lagu, pobeháme po San Pedro la Laguna, o štvrtej nadránomtakmer zdoláme 3000-tisícový indiánsky kopec, poflámujeme v prístavnombare a opijeme sa miestnym superlacným bielym rumom.
Lúčim sa heslom Kto doteba Haagom, ty doňho Lagom!
