Vo chvíli, keď šla okolo postaršia pani, pokúsil sa politik o svoj typický široký úsmev z čias najväčšej politickej slávy, no výsledok bol neuspokojivý. Okoloidúca dôchodkyňa iba zvraštila čelo, vydala zo seba krátke ale hlučné chŕŕŕ a opľula Vladimírovi Mečiarovi pred pár dňami čerstvo vyčistené sako. Nagelovaný esbéesák si v tej chvíli najviac zo všetkého želal byť na hociktorom inom mieste planéty (hoci aj v kuchyni so svojím nevlastným otcom, ktorého z duše nenávidel a ktorý ho po nedeľnom obede vždy do krvi zmlátil, keď odmietal zjesť všetky kuracie kožky), hrýzol si do jazyka a kŕčovito sa snažil zakryť úškľabok na svojej postpubertálnymi chlpmi posiatej tvári. Vladimír Mečiar bol však príliš zamyslený na to, aby si čohokoľvek všimol: či už čerstvý pľuvanec na svojom saku, alebo esbéeskára zadržujúceho smiech.
Všetko sa to zomlelo tak rýchlo, že už o necelých pätnásť minút pred budovou Generálnej prokuratúry pobehoval uniformovaný policajt s kotúčom zeleno-bielej policajnej pásky a tuho premýšľal nad tým, o čo uviaže jej druhý koniec – o stĺp pouličnej lampy, či radšej o vedľa stojaci smetný kôš. Nakoniec sa rozhodol pre smetný kôš, keďže jeho farba predsalen trochu lepšie ladila s farbami polície.
Popritom sa iný, neuniformovaný, príslušník PZ SR pokúšal nafotiť všetok dôkazný materiál, vrátane mŕtveho tela nedávno zosnulého politika, snažiac sa pritom maximálne využiť veškerý technický potenciál, ktorý v sebe skrýval novučičký digitálny policajný fotoaparát – dar mesta Bratislava KR PZ v BA.
Štúrova ulica i priľahlé Kamenné námestie sa takmer celé zaplnili zvedavým davom. Dospelí krútili hlavami nad nešťastným osudom populárneho ex-štátnika, deti krútili očkami pri pohľade na blikajúce policajné majáky a manažéri spoločnosti Tesco Stores, a.s. si mädlili ruky nad obrovským množstvom potenciálnych zákazníkov, ktorí z toho všetkého vzruchu iste poriadne vyhladli, a kam sa vyberú, keď to celé utíchne, no kam...?
Hneď za policajnými zátarasmi stáli desiatky fotografov, kameramanov, novinárov a ostatnej mediálnej hávede, ktorá sa na celej tragédii iba priživovala, ba čo viac: nezabránila jej, ani neposkytla prvú pomoc zomierajúcemu politikovi; hoci, ako skonštatoval súdny lekár: „Komu raz prestrelá durch celý mozek, tomu nét pomoci. Ale aj tak sú to hyeny...“
Na druhý deň náklad najpredávanejšieho bulvárneho denníka stúpol z tradičných 250 tisíc na závratných jeden a pol milióna predaných výtlačkov. Generálny riaditeľ OD Tesco Bratislava sa ešte v ten deň spolu s vydavateľom Nového Času vybrali na týždňovú dovolenku do Španielska a bez prítomnosti manželiek si spoločne užívali v hoteli Intercontinental, kde za zavretými dverami luxuxne vybavenej hotelovej izby strávili dovedna šesť krásnych dní a päť ešte krajších nocí.
Medzitým, alebo práve vtedy, niekde na okraji Prahy, novopečený český prezident Václav Klaus si to rozdával so svojou štrnásťročnou expriateľkou Karolínou Ká. V momente, keď obe ich telá splynuli v jedno, teda v tom istom momente, keď guľka ráže dvanásť mimilemetrov prechádzala mozgovou kôrou Vladimíra Mečiara, vydralo sa z úst Václava Klausa dlhé a prenikavé: „Aaaaaah!“ Bola to zároveň profesorova posledná veta, keďže pár sekúnd na to jeho srdce dotĺklo z posledného a tento fakt Václavovi Klausovi zabránil v tom, aby ešte vôbec niekedy niečo múdre povedal.
Karolína Ká sa po prežitom orgazme odtiahla od bezvládneho prezidentovho tela a až o jedenásť minút neskôr, keď mu niesla čerstvo uvarenú kávu, všimla si jeho nezdravú bielu farbu pokožky a smrteľnný výraz v tvári. Na výkrik, ktorý sa krátko na to vydral z jej neplnoletého hrdla susedia z ulice dodnes spomínajú ako na „nesnesitelný škrekot, při kterém praskala omítka“.
O niekoľko dní neskôr, keď sa o Klausových posledných slovách dozvedeli jeho politickí protivníci, označili ich za to najmúdrejšie, čo kedy vôbec povedal. Tento názor sa však stretol s nevôľou českej verejnosti a už v najbližšom prieskume verejnej mienky sa mŕtvy exprezident umiestnil na prvom mieste s 97 percentnou dôverou, čo sa dovtedy podarilo len Alexandrovi Dubčekovi, aj to vraj len preto, že bol Slovák. Noviny Mladá Fronta dnes vtedy napísali: „Mrtvý politik = důvěryhodný politik“
Pohreby Vladimíra Mečiara a Václava Klausa sa konali v tom istom čase, ale každý na inom mieste. Zatiaľ čo Mečiarovo telo, uložené vo veľkej mahagónovej truhle, štyria hrobári rómskej národnosti za prítomnosti srdcervúceho náreku zástupov prítomných obsypávali zeminou, to Klausovo bolo v tom čase už dávno spopolnené a momentálne pomaly ale isto klesalo k búrlivým vodám Pacifiku, ako si to želala jeho expriateľka Karolína Ká; toho času obvinená z pohlavného zneužitia dotyčného zosnulého.
Na pohreb Vladimíra Mečiara sa prišlo pozrieť asi desaťtisíc jeho politických sympatizantov, zatiaľ čo rozprašovanie Václava Klausa sledovalo v priamom prenose Českej televízie asi 9 miliónov Čechov vrátane batoliat, predpubertálnych faganov a postpubertálnych galganov, homosexuálov, dôchodcov, Rómov hlásiacich sa k českej národnosti i hŕstky českých Eskimákov hlásiacich sa k národnosti rómskej. Záznam z rozprašovania priniesla v hlavnom vysielacom čase aj televízia Discovery a krátky šot sa na druhý deň objavil aj v sumáre športových udalostí na EuroSporte.
Ďalšie udalosti už nabrali medzinárodno-politický rozmer. V situácii, keď oba kedysi bratské národy stratili svojich „osamostatniteľov“, vznikla v Čechách i na Slovensku búrlivá diskusia o tom, „co stojí v cestě našemu opatovnému spojení“, resp. „čo stojí v ceste nášmu opätovnému spojeniu“. Oba národy prišli zakrátko k rovnakému rezultátu: Teď už nič.
